Samuel Falťan

Narodil sa v Hradišti pri Lučenci. V rokoch 1931 – 1935 navštevoval meštiansku školu v Lučenci. Veľký vplyv naňho mal o štyri roky starší brat Michal Falťan a aj preto v rokoch 1947 – 1951 externe študoval na Vysokej škole politickej a sociálnej v Prahe^[1].

Roku 1942 narukoval na východný front. O rok neskôr prešiel pri Minsku k bieloruským partizánom.^[2] Počas SNP priletel v septembri 1944 so skupinou partizánov so spravodajským poslaním na Slovensko.^[2]

Od r. 1945 pôsobil v Bratislave ako redaktor v časopisoch Partizán, Bojovník, zastával vysoké vysoké politické funkcie a získal hodnosť nadporučík. Bol generálnym tajomníkom Zväzu slovenských partizánov, vedúcim oddelenia ÚV KSČ a ústredným tajomníkom slovenského výboru^{[chýba zdroj]} Zväzu československo-sovietskeho priateľstva (ZČSSP). Aktívne sa podieľal na ovládnutí týchto organizácií, ako aj politického života komunistickou stranou.^[3] Napríklad generálny tajomník Demokratickej strany Bugár zažaloval Falťana, ktorý ho očierňoval na stránkach odbojových novín Partizán^[4]. Miloš Bugár bol odsúdený a Falťan postupoval. Po prevzatí moci vo februári 1948 bol vo voľbách v roku 1948 zvolený za poslanca do Slovenskej národnej rady. Jeho podpis sa nachádza na rezolúcii bývalých partizánskych veliteľov zo dňa 20. októbra 1950 požadujúcej prísny trest pre obžalovaných v procese s Viliamom Žingorom.^[5]:190 V rokoch 1946 – 1970 sa zúčastňoval rokovaní Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska.^[6] Zastával i funkcie v celoštátnej komunistickej strane. 31. septembra 1968 bol kooptovaný za člena Ústredného výboru Komunistickej strany Československa. V rokoch 1962 – 1968 bol aj zamestnancom Historického ústavu SAV.  

Počas pražskej jari sa ako člen odborných komisií a ako predseda slovenského Národného frontu podieľal na príprave federalizácie Československa (vydal na túto tému štúdiu Slovenská otázka v Československu^[7]). Po uskutočnení federalizácie (1. 1. 1969) sa dostal do novovytvorenej Snemovne národov Federálneho zhromaždenia, kam ho nominovala Slovenská národná rada. V r. 1969 bol podpredsedom vlády ČSSR (druhá vláda Oldřicha Černíka). V máji 1970 rezignoval na poslanecký mandát^[8], čím sa prakticky skončila jeho politická kariéra vo veku 50 rokov.

Je iróniou osudu, že tento blízky kolega G. Husáka (pracovali spolu v Historickom ústave SAV) počas normalizácie „žil dvadsať rokov v ústraní, keďže nemohol publikovať“^[2]. V rokoch 1975 – 1979 pôsobil už iba v Slovenskom národnom múzeu, kde sa venoval dejinám partizánskeho hnutia a SNP.

Jeho syn Mgr. Ľubomír Falťan, CSc., bol podpredsedom SAV pre III. oddelenie vied^[9] a teraz je vedúci vedecký pracovník Sociologického ústavu SAV^[10].

• Slováci v partizánskych bojoch v Sovietskom zväze (1957)
• Slovenská otázka v Československu (1968)
• Z bojov do budovania (1989)
• Slovensko v 2. svetovej vojne (rukopis; 2000 strán)