Saffárovci

Dynastiu (a jej prvú vetvu Lajtovcov) založil bývalý meditepec (saffár) Jákub ibn Lajt as-Saffár (861 – 879), ktorý ako vojenský veliteľ ovládol oblasť Sístánu a začal ovládané územie rozširovať smerom na západ, do oblastí spravovaných abbásovskými správcami. Dobyl Chorasán a ukončil v ňom vládu dynastie Táhirovcov, časti dnešného Pakistanu a západného Iránu skoro po Bagdad, kde bol odrazený vojskami abbásovského kalifa.^[3] (podrobnosti v článku Jákub ibn Lajt as-Saffár)

Po Jákubovej smrti (879) prevzal vládu po krátkom spore so svojím druhým bratom Alím, Amr ibn Lajt (879 – 901). Amr si dokázal udržať rozsiahle územia získané jeho bratom, no vo všeobecnosti zaujal voči Abbásovskému kalifátu trochu zmierlivejšiu politiku a v rôznych obdobiach sa usiloval o formálnu investitúru do správcovstva rôznych provincií. Dlhodobo sa snažil o udržanie svojej moci v Chorasáne, ktorý dočasne ovládli moci bývalí táhírovskí velitelia. Podnikal tiež úspešné nájazdy do východného Afganistanu. Po rozsiahlych úspechoch si Amr nárokoval aj moc nad Transoxaniou, kde vládli Sámánovci. Sámánovec Ismá‘íl ibn Ahmad Amra v roku 900 zajal a odvliekol do Bagdadu, kde bol popravený.^[2]

Saffárovské panstvo sa po Amrovej (901) začalo zmenšovať. Prišlo o Chorasán, no dočasne si udržal Fárs a Kirmán (Sístán) s okolitými územiami a istý vplyv malo aj na druhej strane Ománskeho zálivu. Amra vystriedal jeho vnuk Táhir ibn Muhammad ibn Amr (901 – 909), ktorý vládol spoločne so svojím bratom Jákubom. V Sístáne však existovala frakcia, ktorá ako vládcov uprednostňovala synov Alího ibn al-Lajta, čiastočne preto, že Alí bol pôvodnou voľbou Jakúba ibn Lajta. Práve táto časť dynastie v roku 909 zvíťazila, no v roku 911 stratila moc nad Sístánom po tom, čo ho na pokyn Abbásovcov dobyli a získali do správy Sámánovci.^[2]

Obyvatelia Sístánu neboli so Sámánovcami spokojní a tí museli do oblasti opakovane posielať vojská. Na trón v Sístáne sa nakrátko dostal Amrov pravnuk Abú Hafs Amr (912 – 913), ktorý však bol iba figúrkou v rukách niekoľkých miestnych veliteľov. Neisté pomery v Sístáne umožnili tamojším bojovníkom (ajjárom) dosadiť na trón vedľajšiu vetvu saffárovského rodu (Chalafovci).^[2]

Abú Džafar Ahmad ibn Muhammad (923 – 963) znovu rozšíril moc Saffárovcov natoľko, že sa opäť mohli rovnať Sámánovcom, čo dokazujú ich mince, ktoré nenesú sámánovské znaky. V roku 963 bol Abú Džafár zavraždený svojím vojenským otrokom (ghulámom) a jeho nástupcom sa stal jeho syn Abú Ahmad Chalaf (963 – 1003), posledný a slávnejší z emírov druhej línie Saffárovcov, Chalafovcov.^[2]

Abú Ahmad Chalaf (963 – 1003) spočiatku vládol v úzkej zhode so svojím veliteľom Abú’l-Husajnom Táhirom ibn Muhammadom, ktorému z matkinej strany kolovala v žilách saffárovská krv, a keď odišiel na púť, urobil Táhira svojím regentom. Nie nepredvídateľným výsledkom tejto dohody bolo, že keď sa Chalaf v roku 969 vrátil do Sístánu, Táhir sa nechcel moci vzdať. Chalaf sa spojil so Sámánovcami a proti Táhirovi bojoval. Po Táhirovej smrti v roku 970 obsadil Zarandž, no o moc musel naďalej bojovať s Táhirovým synom Husajnom, ktorého podporovali Sámánovci. Moc si Chalaf upevnil až v toku 983, no medzitým už vo východnom Afganistane vznikala nová lokálna veľmoc na čele s dynastiou Ghaznovcov, ktorých príslušník Sebüktegin začal koncom 10. storočia presadzovať svoju moc aj v Chorasáne. V roku 1003 bol Chalaf zosadený a o niekoľko rokov neskôr zomrel v zajatí.^[2]

Bratia Jákub a Amr predstavovali nový trend v dejinách islamských krajín v 10. storočí: vedomé odmietnutie univerzálnej moci kalifa, ktorý vládne prostredníctvom provinčných správcov, ktorých moc je odvodená od jeho delegácie. Konštituovanie ich vojenskej ríše znamenalo krok v úpadku priamej politickej moci kalifov a zodpovedajúci vzostup autonómnych a neskôr de facto nezávislých provinčných dynastií.^[2]