Rokoko
Rokoko je slohový stupeň v neskorom období baroka resp. pokračovanie baroka, v 18. storočí. Odvodené od francúzskeho slova „rocaille“, v preklade kamenie, neskôr zo slova „coquille“, čo znamená mušľa vo vzájomnej kombinácii s talianskym „barocco“. Označuje sa ako sloh šľachty a nie je to dobový sloh, v strednej Európe je dokonca len súčasťou baroka (uznané bolo až koncom 19. storočia). Datuje sa zhruba v čase 1700 – 1790 (18. storočie) v čase vlády Ľudovíta XV. (1715 – 1774) a neskôr Ľudovíta XVI. (1754 – 1793). Situuje sa najmä v západnej Európe: Francúzsko, Anglicko (gregoriánske rokoko), Nemecko (copový sloh), Rakúsko, Švajčiarsko, preniklo aj do Švédska (gustaviánske rokoko), ale aj do absolutistických krajín ako Španielsko (Madridský palác), Portugalsko, Rusko.
Charakteristika rokoka
Predstavuje predovšetkým dekoratívny štýl: steny a klenby svetských a sakrálnych stavieb sú pokryté ľahkými, elegantnými ornamentmi: Rokaj, rocaille, v štuku a zlate, vo forme fresiek a motívov popínavých rastlín, hravosť, ornamentika, frivolná elegancia, luxus, zdôrazňovanie erotických motívov, galantnosť a všestranná uvoľnenosť, objavujú sa dekoratívne prvky ovplyvnené čínskym umením – chinoserie.
Delí sa na tri základné obdobia:
- regentské rokoko („style régence“) v rokoch 1700 – 1730 počas vlády Ľudovíta Orleánskeho, Régence – Intímne cítenie, zrkadlenie v prírode[1]
- pompadourské rokoko obdobie za vlády Ľudovíta XV. v rokoch 1723 – 1774 – najrozvinutejšie rokoko, dekoratívne maliarstvo zámockých interiérov, salónov, uvoľňujúce intimitu a žánrovitosť, divadelnosť a iluzivnosť
- neskoré rokoko – tretie obdobie za vlády Ľudovíta XVI. v rokoch 1773 – 1793.
Rokoko v maliarstve
V maliarstve prevládajú pastorálne témy, galantné výjavy, slávnosti v záhradách, hudobné a divadelné motívy.
Rokoko v sochárstve
Realizuje sa najmä v drobnej plastike, štuke na jemnom porceláne, prírodných motívoch a zobrazovaní lásky.
Rokoko v architektúre
Architektúra všeobecne: odkrytie denného svetla (veľké okná, zrkadlá, svetlé interiéry), intímny priestor rokoka je uzavretý, čiže sa týka predovšetkým motívov interiéru alebo rovnako uzavretých záhrad (napr. vo Versailles, Schönbrunn).
Parková architektúra: Grotty, arkády, vodopády a dekoratívna parková úprava vyjadrujú predstavu raja – sveta plného harmónie.
Interiérová architektúra: prejavuje sa nakopením hmoty a prvkov a intímnosťou a galantnosťou interiéru (napr. Kráľovský palác v Madride).
Hlavné znaky architektúry:
- Účel objektov prevažne pre pohodlie tzv. „maison entre cour et jardin“ – dom medzi dvorom a záhradou
- Obľúbený pôdorys v tvare „U“, čestné nádvorie uzavreté do ulice
- Skromné klasicistické priečelia
- Externé schodisko na záhradnej strane vedie cez vestibul do sály
- Galéria v jednom z oboch krídel
- Intímne obytné miestnosti bez pilastrov a stĺpov, namiesto nich použitý jemný dekor. Stena sa skladá z rady úzkych jednotlivých prvkov do výšky miestnosti, dvere so supraportou, okná, kozub so zrkadlom, stenové polia tzv. „panne-aux“. Tieto prvky sú obklopené zakriveným, jemne popleteným lištovým rámovaním tzv. „boiserie“. Stenové polia sú pomaľované idylickými záhradnými, divadelnými a čínskymi motívmi v pastelových farbách, alebo zaplnená groteskami
- Vysoké kozubové zrkadlo hore ukončené zakrivenou, neskôr kruhovoukrivkou a jemnou rámovou lištou.
- Rastúca obľuba mušľových foriem, naturalistického listového a kvetinového ornamentu a predovšetkým zdôraznená asymetria označujú prechod k vrcholnému rokoku
- Strop so štukovanými arabeskami z girlánd, prepletenými pásmi, tiež v monochrómových pastelových farbách, alebo od roku 1700 s centrálnou rozetou.[2]
Predstavitelia rokoka
- Antoine Watteau, François Boucher a Jean-Honoré Fragonard, Maurice-Quentin de La Tour, Jean Baptiste Chardin, Siméon Chardin, Rosalba Carrier, William Hogarth, Daniel Chodowiecki, Jean Baptiste Greuze, Pietro Longhi, Paul Troger a iní.
Referencie
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rokoko
