Príkrov Bôrky
| Geológia Západných Karpát |
|---|
 |
| Morfotektonické členenie |
|
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Paleogeografické termíny |
 Portál vied o Zemi |
Príkrov Bôrky je vysokotlakovo-nízkoteplotne premenená časť komplexu paleozoických až mezozoických hornín meliatika[1], tvoriaca časť akrečnej prizmy po Meliatskom oceáne, zachovaná v nadloží gemerika na Slovenskom území severne od rožňavskej línie[2].
Názov zaviedli B. Leško a I. Varga v roku 1980 podľa obce Bôrka v okrese Rožňava. Súčasné chápanie stavby príkrovu bolo zavedené v práci J. Mella, P. Reichwaldera a A. Vozárovej v roku 1998[1].
Stavba
Príkrov Bôrky možno z litostratigrafického hľadiska členiť na 3 súvrstvia[3]:
- jasovské súvrstvie (permské metazlepence, metapieskovce a chloritické fylity), podobné rožňavskému súvrstviu z gemerika
- bučinské súvrstvie (strednopermské ryolitové tufy, metazlepence a metapieskovce)
- hačavská sekvencia (metapelity, mramory a glaukofanity resp. ich spätne premenené ekvivalenty, vysokotlaková metamorfóza je asi 150 – 155 miliónov rokov stará – vrchnojurská; staršia – pravdepodobne triasová časť sekvencie je označovaná ako dúbravské súvrstvie – tvoria ju rekryštalizované vápence, mramory, rauvaky a glaukofanity – metabazity)
Pokračovaním výskumu tejto oblasti boli zavedené aj ďalšie nové názvy súvrství. Sú to hlavne nižnoslanské, kobeliarovské, steinbergské a rudnícke súvrstvie resp. formácia[4]. Najvýznamnejšia z nich je nižnoslanská formácia, ktorá obsahuje aj staršie paleozoické amfibolity, ktorých paleogeografická pozícia zatiaľ nebola uspokojivo vyriešená.
Tektonicky možno príkrov chápať ako 2 odlišné komplexy. Vrchný predstavujúci metamorfovaný ekvivalent premenou nepostihnutých častí meliatika. Tvorí ho hlavne hačavská sekvencia. Spodný tvorený hlavne premenenými permskými horninami, prevažne nižnoslanským, jasovským a bučinským súvrstvím.
Vznik a vývoj
Horniny príkrovu Bôrky sa zrejme pôvodne nachádzali medzi oblasťou meliatika na juhu a gemerikom na severe[5].
Horniny príkrovu Bôrky sa dostali do dnešnej pozície v dôsledku subduckcie triasovo-jurského Meliatského oceánu s oceánskou a stenčenou kontinentálnou kôrou. Počas akrečných procesov boli horniny vysokotlakovo metamorfované a neskôr v spodnej a strednej kriede aj obdukované k povrchu. Pri tomto procese boli čiastočne spätne premenené. Najvyššia metamorfóza zaznamenaná v glaukofanitoch (modrých bridliciach) dosahovala tlak 11,5 – 12 kbar a teploty 420 – 460° C[6] resp. až teplotu 500° C a tlak 1,3 kbar[7]. Subdukčné procesy boli datované rádiometrickou metódou 40Ar/39Ar na svetlých sľudách ako 150 – 160 miliónov rokov[8], čo zodpovedá približne oxfordu až kimeridžu (vrchnej jure)[1].
Zachovanie glaukofánu, vysokotlakého amfibolu, ktorý je hlavným ukazovateľom vysokotlakového typu premeny, je dôkazom rýchleho (dekompresného) vynorenia hornín zo subdukčnej zóny. Premena počas vynorenia dosiahla teplotu okolo 400°C pri tlaku okolo 5 kbar[7]. Teleso príkrovu bolo následné nasúvané na sever až severozápad, celohorninové rádiometrické 40Ar/39Ar analýzy z fylitov poukazujú, že táto fáza kompresie postihla komplexy príkrovu približne v období pred 105 miliónmi rokov[8].
Príkrov Bôrky takmer vo všetkých lokalitách leží na horninách gočaltovskej skupiny gemerika a v jeho nadloží sa nachádzajú príkrovy silicika a turnaika. Samotné telesá príkrovu predstavujú iba fragmenty, ktoré boli oddelené eróziou aj tektonicky. Príkrov leží buď horizontálne (v nižnoslanskej depresii), alebo je strmo uklonený na juh a tvorí viacero šupín (pri Hačave, Šugove, Bôrke, Honcoch, Štítniku a Jelšave). Horniny príkrovu Bôrky sú známe iba severne od rožňavskej línie, najzápadnejšie výskyty sú známe z oblasti Ochtinej[2].
