Považská lesná železnica

V údolí Liptova boli veľké hlboké lesy, preto sa začalo uvažovať o ich využití. Prvé zmienky sú o splavovaní dreva po Čiernom Váhu. Tento spôsob bol zdĺhavý a fyzicky náročný. Mnoho dreva sa vtedy poškodilo. Preto sa v roku 1912 rozhodlo o výstavbe lesnej železnice s rozchodom 760 mm.^[2]

Hlavná trať viedla z Liptovského Hrádku cez Liptovskú Tepličku do Staníkova s dĺžkou 40 km. Boli postavené odbočky Benkovo, Ipoltica, Svarín, Vyšný Chmelianec a Liptovská Teplička. Po dokončení mala trať až 109,64 km.^[2] Prevádzka začala v roku 1921, podľa niektorých zdrojov už v roku 1916, tento údaj sa spomína viackrát, takže je pravdepodobne pravdivejší. V ďalších rokoch sa budovali ďalšie odbočky Dikula, Malužiná, Nižný Chmelianec, posledná bola v roku 1941 odbočka Rovienky – Zátureň. Po dokončení mala trať až 109,64 km.^[2] Po Čiernohronskej a Kysucko-oravskej bola 3. najdlhšia lesná železnica na Slovensku.

Doprava bola od začiatku prevádzky zabezpečovaná parnými rušňami čísel 2 a 3. Potom boli nakúpené motorové rušne Rába. Na dopravu osôb bol určený vozeň Ca/u 1. Na nákladnú dopravu to boli dva služobné vozne Da/u 1 a 2 a niekoľko vozňov Pa/u. Vozňový park je dnes celý v Pribyline.

Lesná železnica nemohla konkurovať narastajúcemu automobilizmu, od roku 1960 sa pravidelne rušili odbočky kvôli nerentabilnosti, všetko zavŕšil 31. december 1972, kedy bola celá železnica zrušená.^[2] Jej správcovia sa snažili ju obnoviť, ale žiaľ sa to nepodarilo celá trať bola rozobratá a prevezená do Pribyliny a do Čierneho Balogu

Po ukončení prevádzky bol celý park vozidiel deponovaný v depe Liptovský Hrádok.

Bola nádej, že by mohla byť aspoň časť železnice zachovaná, exponáty aj trať sú v prevádzkyschopnom stave. Celý park vozidiel prevzala pamiatková správa a potom vyhlásila za kultúrnu pamiatku časť hlavnej trate Liptovský Hrádok – Svarín. Uvažovalo sa o vybudovaní lesného múzea, nakoniec sa od toho upustilo.

Park vozidiel bol deponovaný v autodielni a vďaka bývalým zamestnancom PLŽ, brigádnikom a ďalším sa podarilo prerobiť objekt na depo pre vozidlá, pred objektom bolo umiestnené koľajisko.

Celý majetok PLŽ prevzalo Múzeum v Liptovskom Hrádku a časť exponátu zapožičala Historická lesná úvraťová železnica (kysucko-oravská).Tieto exponáty sú tu dodnes. Prevádzkyschopné rušne sú však väčšinou v MLD Pribylina.

Po roku 1989 začali práce na obnove trate, boli organizované tábory Stromu života. V depe prebiehali dni otvorených dverí, konali sa pochody po trati, opravoval sa vozidlový park. V roku 1993 bol uskutočnený posledný tábor Stromu života; na železnici zostala iba malá skupina nadšencov. Napriek novému vozidlu na posun boli snahy o uvedenie trate do prevádzky opäť neúspešné.

Naposledy bol projekt na obnovu trate predložený v roku 1998, boli postavené nové vozne, dni otvorených dverí, no nádej na obnovu stále klesala.

Kvôli nezáujmu bola železnica rozkradnutá, budovy zničené, depo v dezolátnom stave; nakoniec sa rozhodlo exponáty presťahovať. Trať Liptovský Hrádok – Svarín definitívne zanikla.

Kvôli dezolátnemu stavu trate do Svarína bolo rozhodnuté o presťahovaní celého parku vozidiel a koľajníc do Múzea liptovskej dediny v Pribyline.

V múzeu bola vystavená odstavná koľaj na exponáty, pre železnicu sa pripravovalo nové pôsobisko. Ako priestory pre budúce depo poslúžili haly, ktoré boli postavené pri výstavbe skanzenu.

Medzi novembrom 2001 a aprílom 2002 boli všetky exponáty prevezené do Pribyliny, depo a koľajisko v Liptovskom Hrádku bolo zrušené.

V múzeu bol vypracovaný projekt na výstavbu trate, rozdelený na tri etapy:

1. etapa – Depo – Kostol
2. etapa – Kostol – Parkovisko
3. etapa – Depo – Ukončenie v ústí Račkovej doliny

Výstavba približne kilometrového úseku Depo – Kostol (1. etapa) bola zrealizovaná v lete 2018.^[3] Úsek bol slávnostne otvorený 24. októbra 2018 s plánovanou premávkou od sezóny 2019.^[4][5] Z dôvodu nevyhnutných administratívnych úkonov a čiastočne pandémie na jar 2020, bola prevádzka na takmer kilometer dlhej trati spustená až 6. júna 2020.^[6]