Oddiel kozmonautov CPK

Rozhodnutie o vytvorení samostatného strediska pre prípravu kozmonautov v rámci letectva bolo prijaté koncom roka 1959. V januári 1960 hlavný veliteľ letectva potvrdil organizačnú štruktúru nového Strediska prípravy kozmonautov vojenského letectva (CPK VVS). Vo februári bol vymenovaný prvý náčelník CPK, plukovník Jevgenij Karpov, a začalo budovanie strediska.^[1]

Medzitým prvé aktivity v oblasti výberu a výcviku kozmonautov začal Inštitút leteckej medicíny v roku 1958 pod vedením Vladimira Jazdovského a Nikolaja Gurovského. Toho istého roku Sergej Koroľov s Michailom Tichonravovom predložili vláde návrhy na pilotovaný vesmírny let. Oficiálny súhlas dostali v prvej polovici roka 1959^{[p 1]} Po stanovení kritérií výberu (do 35 rokov, do 175 cm, do 75 kg, výborné zdravie), vlastný výber začal v auguste 1959.^[2] Z 3461 vojenských letcov bolo do februára 1960 v niekoľkých etapách vybraných plánovaných 20 ľudí.^[2] Začiatkom marca rozkaz ministra obrany stanovil povinnosti a štatút kozmonautov a od 7. marca do 7. júna 1960 bolo prvých dvadsať budúcich kozmonautov rozkazom hlavného veliteľa letectva zaradených do oddielu. Okamžite (14. marca 1960) sa začal výcvik na Frunzeho letisku v Moskve, kde spočiatku sídlilo CPK.^[1] V lete 1960 stredisko presídlilo za Moskvu do dnešného Hviezdneho mestečka.^[1]

Pretože na súčasnú prípravu všetkých dvadsiatich kozmonautov CPK nemalo vybavenie, bola v lete 1960 (formálne až od 11. októbra) vyčlenená skupina šiestich najlepších kandidátov (Varlamov, Kartašov, Gagarin, Titov, Popovič a Nikolajev; už v júli prvých dvoch, vyradených lekármi, nahradili Neľubov a Bykovskij) prechádzajúca zrýchlenou prípravou. Šestica 17. a 18. januára 1961 zložila skúšky a získala kvalifikáciu "kozmonaut VVS". V marci 1961 prišla prvá tragédia, Valentin Bondarenko zhorel v závere týždenného pobytu v pretlakovej komore. V marci a apríli 1961 oddiel opustili Varlamov a Kartašov, ostatní členovia oddielu zložili 3. apríla skúšky a stali sa kozmonautmi.^[3] Prvý let – Gagarinov – prebehol 12. apríla 1961, druhý – Titovov – v auguste 1961. V septembri 1961 bol do užšej skupiny zaradený Šonin (v júli 1962 vyradený z prípravy zo zdravotných dôvodov, lekári už v máji vyradili tiež Neľubova) a v novembri prišiel Volynov. Od júna 1962 sa na let Vostokom pripravoval ako šiesty ešte Komarov. V auguste 1962 sa do vesmíru pozreli Popovič a Nikolajev. O rok neskôr v júni 1963 Bykovskij a Tereškovová. Od apríla 1963 sa na let Vostokom pripravovali aj Chrunov a Leonov, od septembra ešte Zajkin, Beľajev a Gorbatko. Vo februári 1964 bol program Vostok zrušený a kozmonauti preradení do programu Voschod.

V lodiach Voschod sa kozmonauti do vesmíru pozreli iba dvakrát. V októbri 1964 vzlietol Voschod 1 s trojčlennou posádkou, oddiel CPK zastupoval Komarov. V marci 1965 Leonov prvýkrát vystúpil z lode do vesmíru. Veliteľom Voschod 2 bol Ivanovič Beľajev.

Z času na čas prebehol doplňovací nábor do oddielu. Od roku 1963 bola štandardná procedúra nasledovná (v zátvorkách sú uvedené čísla pre tretí nábor roku 1965):^[4] U vojenských letcov (z letectva, zo síl protivzdušnej obrany a z námorného letectva – napr. Gagarin prišiel z námorného letectva) v útvaroch prešli služobné spisy a vytriedili zodpovedajúcich kandidátov podľa veku, výšky, váhy, vzdelania (cca 1000). Vhodní letci prešli mandátovou komisiou, úspešní (asi 600) odišli na pozorovanie do Ústrednej vojenskej vedeckovýskumnej leteckej nemocnice (CVNIAG VVS), lekári odporučili len niekoľko málo najvhodnejších (65 alebo 69), potom medzirezortná komisia (zložená zo zástupcov ministerstva obrany – vrátane vedenia CPK, ministerstva zdravotníctva, "kozmického" ministerstva všeobecného strojárstva a Akadémie vied) dala definitívne odporúčanie na výcvik (22). Vlastné zaradenie do oddielu bolo vykonané o niekoľko dní (niekedy aj mesiacov) neskôr príkazom hlavného veliteľa letectva alebo ministra obrany. Nový člen oddielu sa stal poslucháčom-kozmonautom (rus. слушатель-космонавт), od 80. rokov kandidátom na skúšobného kozmonauta (rus. кандидат в космонавты-испытатели). Po dvojročnom všeobecnom kozmickom výcviku zložil skúšky pred medzirezortnou komisiou, získal tak kvalifikáciu skúšobný kozmonaut (rus. космонавт-испытатель) a bol zaradený do skupiny pripravujúcej sa na lety v niektorom programe.

Od roku 1959 prebehlo celkovo 14 náborov do oddielu.

Začiatkom septembra 1966 boli kozmonauti oddielu rozdelení do siedmich skupín podľa programov – Voschod, Sojuz 7K-OK, Spiral, Zvezda 7K-VI, Almaz, L-1 a L-3. Skupina pre Voschod bola hneď rozpustená. Skupiny pre lety k Mesiacu (oblet Mesiaca v programe L-1 a pristátie na Mesiaci v programe L-3) boli vzápätí prakticky zlúčené, začiatkom roku 1970 bol oblet Mesiaca zrušený, kozmonauti sa sústredili na nácvik pristátia na Mesiaci. Po úspechoch amerického Apolla stratil pre politické vedenie Sovietskeho zväzu lunárny program zmysel a od novembra 1972 sa skupina preorientovala na prípravu letu Sojuz-Apollo. Lunárny program bol nakoniec zrušený v máji 1974. Skupina pripravujúca sa od septembra 1966 na lety loďou 7K-VI Zvezda bola súčasne so zrušením projektu vo februári 1968 prevedená na program Sojuz VI. Ten bol zrušený v auguste 1970 a kozmonauti prešli do programu Almaz.

Od začiatku 70. rokov sa z kozmonautov CPK skladali posádky orbitálnych staníc radu Almaz, obsadzovali tiež miesta veliteľov posádok lietajúcich v rámci programov Saľut a Mir.

Od začiatku osídlenia Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS) obsadzujú kozmonauti oddielu CPK polovicu miest ruskej kvóty.

Skratky zložiek sovietskej a ruskej armády v položke „Pôvodne“ sú

• VVS = vojenské letectvo
• VMF = vojenské námorníctvo
• PVO = sily protivzdušnej obrany
• RVSN = raketové vojská strategického určenia
• VKS = kozmické sily (1997 – 2001 súčasť RVSN)
• MO = ministerstvo obrany

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Oddíl kosmonautů CPK na českej Wikipédii.

Kozmonautický portál