Matthaios Blastares
Matthaios Blastares (* ? – † po 1346, Solún[1]) bol byzantský cirkevný právnik (kánonista), teológ a spisovateľ, pravoslávny duchovný a mních.
| Matthaios Blastares byzantský teológ a právnik | |
| Kresťanská teológia a kánonické právo byzantské právo | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 13./14. storočie ? |
| Úmrtie | po 1346 Solún |
| Dielo | |
| Škola/tradícia | byzantská teológia, byzantské právo |
| Oblasť záujmu | teológia, právo |
Ovplyvnený | |
| Odkazy | |
 | Matthaios Blastares (multimediálne súbory na commons) |
Autor významného právneho diela Syntagma kata stoicheion.[1][2] Býva označovaný za „poslednú významnú autoritu [pravoslávneho] kánonického práva byzantskom období“[3].
Život
O jeho živote sa veľa nevie. Pôvodne bol mníchom na Athose[4], neskôr v solúnskom kláštore Peribleptos[2].
Mená
- starogr. Ματθαῖος Βλάσταρης – Matthaios Blastares[5][6][2], iný prepis Matthaios Blastarés
- novogr. Mattheos Vlastaris alebo Mataíos Vlástaris[7]
- iné tvary druhého mena: Βλάσταρις[1] – Blastaris (starogr.) / Vlastaris (v neskorej byz. výslovnosti a novogr.)
- lat. Matthaeus Blasterus[8], Matthaeus Blastaris alebo Matthaeus Monachus[9][10]
- Matej Blaster[8], Matúš Vlastaris[11][12]
Dielo
- Syntagma kata stoicheion
gr. Σύνταγμα κατὰ στοιχεῖον[13] alebo aj Syntagma Katastichion[11]
lat. Syntagma alphabeticum[2][14][15], v preklade Abecedná príručka, niekedy len Alphabeticum[9], či Syntagma Canonum[16], Syntagma[4] či celým názvom Syntagma alphabeticum rerum omium, quae in sacris divinisque canonibus comprehenduntur, elaboratum partier et compositum per minimum ex hieromonachis Matthaeum Blastarem[17]
Napísané bolo v roku 1335.[4] Šlo o zbierku civilných i cirkevných zákonov (nomokánon). Dielo sa skladá z 24 častí, pričom tie sú ďalej rozdelené na kapitoly a tie na nižšie podcelky, ktoré sa zaoberajú určitou oblasťou (napr. krádeže, závety, diakoni, spravodlivosť, cirkevné procesy,...).[1][17] Zoradené sú v abecednom poradí. Šlo o prvý pokus zladenia sústav oboch právnych poriadkov. Ako autor signalizuje, jeho cieľom bolo zozbierať všetky zákony a interpretovať ich. Jeho komentárov je však pomenej a nerozlišoval medzi vlastnými a schóliami klasických komentátorov..[3] Jeho prameňmi boli mnohé právne zbierky. Z (prevažne) civilnoprávnych zbierok šlo o justiniánske Digesta, Codex Iustiniani, Baziliky a početné cisárske novely. Z cirkevnej oblasti Nomokánon 14 titulov či komentáre Ióanna Zónara a Theodóra Balsamóna. Zbierka bola veľmi obľúbená a za vlády Štefana Uroša IV. bola preložená do srbčiny,[2][1] neskôr aj do bulharčiny (15. stor.), ruštiny (16. stor.) a novogréčtiny.[18][15] Do 18. storočia bolo dielo uznávané ako štandardný výraz pravoslávneho kánonického práva. Pomohlo vytvoriť slovanskú obyčaj týkajúcu sa pravidiel procesného práva, ako aj zákony upravujúce štátnu ochranu chudobných a prenasledovaných.[15]