Mandejstvo

Mandejstvo, niekedy známa aj ako nasoraizmus alebo sabianizmus,^[1] je gnostické, monoteistické a etnické náboženstvo s gréckymi, iránskymi a židovskými vplyvmi.^[2][3]  Jeho prívrženci, Mandejci, uctievajú Adama, Ábela, Šéta, Enocha, Noema, Šemera, Arama a najmä Jána Krstiteľa. Mandejci považujú Adama, Šéta, Noema, Šemera a Jána Krstiteľa za prorokov, pričom Adam je zakladateľom náboženstva a Ján je najväčším a posledným prorokom.^[4]

Mandejci hovoria východnou aramejčinou známou ako mandejčina. Názov  „mandejci" pochádza z aramejského manda, čo znamená poznanie.^[5] Na Blízkom východe, ale mimo svojej komunity, sú mandejci známejší ako Ṣubba (singulár: Ṣubbī), alebo ako sabiáni. Termín Ṣubba je odvodený od aramejského koreňa, ktorý súvisí s krstom. Termín Sabiáni je odvodený od tajomnej náboženskej skupiny, ktorá sa v Koráne spomína trikrát. K názvu tejto neidentifikovanej skupiny, o ktorej sa v Koráne naznačuje, že patrí k  „ľudu Knihy", sa v minulosti hlásili mandejci, ako aj viaceré iné náboženské skupiny, aby získali právnu ochranu (dhimmi), ktorú ponúka islamské právo.^[6] Príležitostne sa mandejci nazývajú aj  „kresťania svätého Jána" v presvedčení, že sú priamym pokračovateľom učeníkov svätého Krstiteľa. Ďalší výskum však ukazuje, že ide o nesprávne pomenovanie, pretože mandejci považujú Ježiša za falošného proroka.^[7][8]

Podľa Jorunna Jacobsena Buckleyho a ďalších vedcov, ktorí sa špecializujú na mandejstvo, ich pôvod siaha do obdobia pred približne pred dvetisíc rokmi v oblasti Palestíny a následne sa kvôli prenasledovaniu presunuli na východ.^[9] Iní tvrdia, že pôvod je v juhozápadnej Mezopotámii.^[10] Niektorí vedci však zastávajú názor, že mandejstvo je staršie a siaha až do predkresťanských čias.^[11] Samotní mandejci tvrdia, že ich náboženstvo predchádzalo judaizmu, kresťanstvu a islamu ako monoteistická viera.^[12] Mandejci veria, že sú priamymi potomkami Šemerovho syna Noema v Mezopotámii.^[13] Tiež veria, že sú priamymi potomkami pôvodných nasorských mandejských učeníkov Jána Krstiteľa v Jeruzaleme.^[14]

Základné učenie viery je známe ako Nāṣerutā. Znalosť (manda) je tiež zdrojom termínu mandejizmus, ktorý zahŕňa celú ich kultúru, rituály, presvedčenie a vieru spojenú s učením Nāṣerutā. Stúpenci mandejizmu sa nazývajú mandejci, ale môžu sa nazývať aj nasoréni (nazoréni), gnostici (využívajúc grécke slovo gnosis pre poznanie) alebo sabiáni.^[15]

Toto náboženstvo sa praktizovalo predovšetkým v okolí dolného toku riek Karún, Eufrat a Tigris a riek, ktoré obklopujú vodnú cestu Šatt al-Arab, časť južného Iraku a provincie Chúzistan v Iráne. Predpokladá sa, že na celom svete žije 60 000 až 70 000 mandejcov.^[16] Až do vojny v Iraku žili takmer všetci v Iraku.^[17] Mnohí mandejskí Iračania odvtedy opustili svoju krajinu kvôli nepokojom, ktoré spôsobila invázia do Iraku v roku 2003 a následná okupácia americkými ozbrojenými silami, a s tým súvisiaci nárast sektárskeho násilia zo strany extrémistov.^[18] Do roku 2007 klesol počet mandejcov v Iraku na približne 5 000.^[19]

Mandejci ostávajú oddelení. Správy o nich a o ich náboženstve pochádzajú predovšetkým od cudzincov: najmä od Júliusa Heinricha Petermanna, orientalistu;^[20] ako aj od Nicolasa Siouffiho, sýrskeho kresťana, ktorý bol v roku 1887 francúzskym vicekonzulom v Mosule,^[21] a britskej kultúrnej antropologičky lady E. S. Drowerovej. Existuje skorá, aj keď veľmi zaujatá správa francúzskeho cestovateľa Jeana-Baptistu Taverniera z 50. rokov 16. storočia.^[22]