Maďarizácia

Dané štatistické údaje z uhorských a československých sčítaní ukazujú, že vo viacerých slovenských obciach, ktoré sa nachádzali v čisto slovenskom etnickom prostredí, a kde v roku 1880 Maďari žili len v malom množstve, alebo takmer vôbec, tvorili podľa sčítania v roku 1910 už väčšinu obyvateľstva. Navyše ich počet významne vzrástol aj v mestách, ktoré si ešte v roku 1910 zachovávali nemaďarskú väčšinu. Bolo to spôsobené niekoľkými faktormi - ako preferencia maďarského jazyka kvôli kariére, vysťahovalectvo, časté zastrašovanie a dokonca falšovanie výsledkov sčítania. Ukázalo sa to po roku 1918, keď v mnohých obciach Slovenska náhle poklesov počet Maďarov takmer na nulu.

údaje: Historicko-demografický lexikón obcí Slovenskej republiky, Štatistický úrad Slovenskej republiky

Podľa výsledkov sčítaní ľudu možno proces maďarizácie demonštrovať na vývine počtu maďarského obyvateľstva v Uhorsku: Podľa jozefínskeho sčítania ľudu z rokov 1785 - 1787 tvorili Maďari len 37,7 % obyvateľstva . Jedným z výsledkov maďarizácie bolo postupné (ku koncu často len štatistické) zvyšovanie tohto podielu, až napokon v roku 1910 dosiahol podiel Maďarov:

• 54,5 % vo vlastnom Uhorsku (t.j. bez Chorvátska-Slavónska), čo je stále len polovica obyvateľstva, resp.
• 48,1 % v Uhorsku vrátane Chorvátska-Slavónska.

Presnejšie údaje aj so zdrojmi sú uvedené v článku Národnostné zloženie Uhorska

Vývoj úradného jazyka v Uhorsku^[1][2][3]:

• od vzniku Uhorska (10. stor.) do roku 1784: latinčina
• 1784 - 1790 (t.j. za vlády Jozefa II.): nemčina
• 1790 - 1836/1840/1844: latinčina
• 1836/1840/1844 - 1849: maďarčina
• 1849 - 1860: nemčina
• 1860 - zánik Uhorska (1918): maďarčina

Ako vidno cca. 900 rokov bola úradným jazykom latinčina, maďarčina bola úradným jazykom cca. 65 rokov a nemčina 17 rokov.

Treba dodať, že vzhľadom na to, že od začiatku 16. storočia bolo Uhorsko súčasťou rakúskej monarchie so sídlom panovníka vo Viedni, ktorého materinským a dvorným jazykom bola vždy nemčina, a vzhľadom na to, že vo vtedajšom hlavnom meste Uhorska Bratislave sa komunikovalo prevažne po nemecky, bola nepriamo "druhým" úradným jazykom Uhorska (popri latinčine resp. maďarčine) od 16. storočia vždy aj nemčina.

Pod pojem maďarizácia patrí napríklad rušenie nemaďarských škôl, zavedenie maďarčiny do škôlok a škôl, rušenie spolkov a združení, zavádzanie vládnych pomaďarčovacích spolkov (napr. na území Slovenska Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok, maďarsky: Felvidéki/Felsőmagyarországi Magyar Közművelődési Egyesület - FEMKE založený 20. novembra 1883 Belom Grünwaldom), neuplatňovanie národnostného zákona z roku 1868, zákaz Matice slovenskej, Černovský masaker, Apponyiho školské zákony atď.

Za hlavný dôvod maďarizácie sa považuje fikcia jediného politického národa, na ktorej neochvejne lipli maďarskí politickí vodcovia najmä po rakúsko – maďarskom vyrovnaní. Počnúc rokom 1880 upadala národnostná sieť škôl a zvyšoval sa pomer občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti. Maďarizácia logicky dosahovala najsilnejší účinok v mestách a preto pomaďarčovaniu podliehali najmä Nemci a Židia, teda národnosti, ktoré žili zväčša v mestách. V menšej miere podliehali pomaďarčovaniu Slováci. Omnoho menšie úspechy mala maďarizácia medzi Srbmi a Rumunmi, ktorí sa odlišovali od Maďarov aj nábožensky a ich materské štáty susedili s Uhorskom, čo posilňovalo ich národné povedomie.^[4]

V rokoch 1874-1892 boli slovenské deti bez rodičov presídlované do "čiste maďarských okresov". ^[5] Len v rokoch 1887 a 1888 Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok - FEMKE presídlil približne 500 slovenských sirôt. ^[6]

Maďarské úrady neustále vyvíjali tlak na všetkých nemaďarov, aby si maďarizovali svoje mená. Ľahkosť, s ktorou sa to dalo urobiť, vyvolala prezývku Korunoví Maďari (cena za zmenu mena bola jedna koruna)^[7]. Okrem zmeny priezviska na typicky maďarské, zmena mena zahŕňala prepis mena podľa maďarskej gramatiky (napr. Tiszó namiesto Tiso). Používanie maďarskej konvencie pre mená (najprv priezvisko a potom krstné meno) bolo samozrejmosťou v školstve a úradnom styku (napr. Tiszó József).

V roku 1881 bola v Budapešti založená "Centrálna spoločnosť pre maďarizáciu mien" (Központi Névmagyarositó Társaság). Cieľom tejto súkromnej spoločnosti bolo poskytnúť rady a usmernenia pre tých, ktorí si chcú pomaďarčiť meno. Simon Telkes, ktorý vyhlásil, že „človek môže dosiahnuť prijatie ako pravý syn národa prijatím národného (maďarského) mena“, sa stal predsedom spoločnosti. Spoločnosť začala svoju činnosť reklamnou kampaňou v novinách a rozosielaním listov. Navrhovali aj zníženie poplatkov za zmenu mena. Návrh Parlament prijal a poplatok sa znížil z 5 forintov na 50 grajciarov. Následne sa zmena mien rozbehla (v rokoch 1881 s 1261 a v roku 1882 so 1065 zmenami mien) a pokračovala v nasledujúcich rokoch v priemere s 750 až 850 zmenami mien ročne.^[8] V priebehu Bánffyho administratívy došlo k ďalšiemu nárastu, ktorý v roku 1897 dosiahol maximum 6 700 žiadostí a to najmä v dôsledku tlaku orgánov a zamestnávateľov v štátnom sektore. Štatistické údaje^[7] ukazujú, že len medzi rokmi 1881 a 1905 bolo pomaďarčených 42 437 mien. Súčasne počas celého obdobia 20. storočia prebiehala aj dobrovoľná maďarizácia nemeckých alebo slovanských mien. Podľa maďarskej štatistiky^[9] a vzhľadom na obrovský počet asimilovaných osôb medzi 1700 a 1944 (~ 3 milióny) bolo medzi rokmi 1815 až 1944 celkovo pomaďarčených 340 000 až 350 000 mien hlavne v majoritne maďarsky hovoriacich oblastiach.

Spolu s maďarizáciou osobných mien a priezvisk bolo tiež bežné používanie maďarských foriem miestnych pomenovaní namiesto viacjazyčného používania. Pre miesta, ktoré neboli v minulosti známe pod maďarskými názvami, boli vymyslené nové maďarské mená a používané v administratíve namiesto pôvodných nemaďarských mien. Príklady miest, ktorých pôvodné nemaďarské mená boli takto nahradené maďarskými názvami, sú napríklad: Svidník - Felsővízköz, Sztarcsova - Tárcsó (srbsky Starčevo), Lyutta - Havasköz (rusínsky Lyuta, Ukrajina), Bruck - Királyhida (Bruck an der Leitha, Rakúsko) (hoci Bruck a Királyhida boli dve samostatné mestá oddelené riekou Leitha). ^[10]

• 1868 – zákon ukladal povinné vyučovanie úradného jazyka na školách (na základných – ľudových školách sa začalo vyučovať povinne maďarsky od roku 1879).^[11][12][13]
• 1874 – 1875 – vláda Kolomana Tiszu zatvorila tri konfesijné slovenské gymnáziá. Vyššie evanjelické v Revúcej, nižšie evanjelické v Turčianskom Svätom Martine a nižšie katolícke v Kláštore pod Znievom^[14], čím zanikli všetky slovenské stredné školy. V apríli 1875 bola zatvorená aj Matice slovenská. Jej budovu a všetok majetok zhabala maďarská vláda. Neskôr ho odovzdala Hornouhorskému maďarskému vzdelávaciemu spolku (FEMKE).^[6]
• 1879 – zákon 1879:XVIII. ukladal povinné vyučovanie úradného jazyka na základných školách.^[15][16][17]

• 1891 – zákon 1891:XV. ukladá povinnosť obciam zriaďovať opatrovne pre malé deti (maďarsky „óvoda“, v súčasnej slovenčine škôlka).^[18][19][20].

• 1902 – nariadenie ministra Vlašiča (Vlassicz) ^[20] Povinnosť vyučovať maďarský jazyk na školách v rozsahu 17 až 24 hodín týždenne.^[21][22][23].

• január 1907 – gróf Apponyi reaguje na prejav slovenského poslanca Bellu slovami:

^{[24][25][26][27][28]}

• 1907 – 1908 – Apponyiho školské zákony „Lex Apponyi“.

V roku 1883 vydal Gusztáv Beksics štúdiu o postupe a perspektívach maďarizácie "Magyarosodás és magyarositás" (Maďarizácia a pomaďarčovanie). V úvode označuje Bélu Grünwalda za svojho "výborného priateľa". Vyjadruje svoj názor, že oblastiach, v ktorých nemaďarské národnosti tvoria absolútnu väčšinu, nebude pomaďarčovanie možné uskutočniť. To sa podľa neho vzhľadom na štatistické údaje fakticky týka len takýchto oblastí obývaných Slovákmi a Rumunmi, pretože Nemci sú v Uhorsku roztrúsení a sú dokonca spojencami Maďarov pri maďarizácii iných etník, Srbov a Rusínov je príliš málo a (ako uvádza neskôr v texte) Židia sa masovo pomaďarčujú a takisto pomáhajú maďarizácii.

Napríklad vo vzťahu k Slovákom, ktorých v celej práci považuje za vôbec najťažšie maďarizovateľné etnikum v Uhorsku, autor upresňuje:

• Za "nedobytné" (meghódithatatlan) od Slovákov považuje župy Orava, Liptov, Nitra, Trenčín, Turiec, Zvolen a Šariš. Dôvodom je konkrétne fakt, že Orava vykazuje 75 901 Slovákov a 355 Maďarov; Liptov 67 554 Slovákov a 1438 Maďarov; Nitrianska župa 263 644 Slovákov a 54 564 Maďarov; Trenčianska župa 222 786 Slovákov a 2576 Maďarov; Turiec 33 951 Slovákov a 1066 Maďarov; Zvolenská župa 92 863 Slovákov a 2669 Maďarov; a Šarišská župa 116 000 Slovákov a 4222 Maďarov.
• Naopak "Slovači možno vziať" (a tótságtól el lehet venni) župy Tekovskú (78 873 Slovákov a 41 848 Maďarov a 16 834 Nemcov), Bratislavskú (133 580 Slovákov a 108 918 Maďarov a 54 370 Nemcov), Zemplínsku (118 524 Maďarov a 101 000 Slovákov a 12 971 Nemcov) a Užskú župu (39 000 Maďarov a 37 000 Slovákov).
• Na Spiši je "rozsiahly početný nemecký element uprostred Slovákov priekopníkom pomaďarčovania".
• Abovská, Gemerská a Boršodská župa patrí už prevažne Maďarom.

Za úspešne fungujúce nástroje maďarizácie v Uhorsku (popri vplyvu niektorých miest, v ktorých prevažujú Maďari) považuje autor najmä súdnictvo, verejnú správu, železnicu a školstvo.

Autor konštatuje, že hoci je v Uhorsku len 44 % Maďarov, v mestách ich je podľa neho až 63 %, z remeselníkov je ich 49 % a z obchodníkov 54 %, z čoho vyplýva, že maďarizácia je podľa neho tak povediac na dobrej ceste. Následne však priznáva, že maďarskosť priemyslu a obchodu je dôsledkom maďarizácie Židov, teda spomínaných 49 % a 54 % sú z veľkej väčšiny v skutočnosti len pomaďarčení Židia. Na porovnanie: Slovákov je podľa neho v Uhorsku 13 %, v mestách je ich 7 %, z remeselníkov je ich 15 % a z obchodníkov 9 %.

Autor považuje národnostné zloženie miest všade na svete, aj v Uhorsku, za kľúč k ovplyvňovaniu národnostného zloženia krajín. Rozoberá preto najmä štatistiku zmeny národnostného zloženia miest za posledných 50 rokov (t.j. od 30. rokov 19. storočia do roku 1880):

• Maďarizácia hlavného mesta prebieha úspešne: Budín mal v roku 1821 „25 228 obyvateľov, z čoho iba pár sto Maďarov, 1100 Rácov [rácz^{[pozn 1]}] a zvyšok tvorili Nemci“. Pešť mala v roku 1829 „62 471 obyvateľov z čoho bolo 1200 Maďarov, rovnako veľa Slovákov, 650 Rácov, 259 Grékov, 100 Rumunov.“ Budín a Pešť mali teda začiatkom 30. rokov 19. storočia spolu 87 669 obyvateľov, z toho iba pár tisíc Maďarov. V roku 1880 však už "mala Budapešť 360 551 obyvateľov. Z toho bolo 198 742, čiže viac ako polovica Maďarov, 119 902 Nemcov, 21 581 Slovákov, 408 Rumunov a 1756 Srbov-Chorvátov [szerb-horvát]". Z toho vyplýva, že počet Maďarov "vzrástol deväťdesiatnásobne", i keď..."aj Slováci zaznamenali výrazný vzostup, čo sa vysvetľuje výstavbou" [Budapešti].
• V Bratislavskej župe v 30. rokoch z 5 slobodných kráľovských miest bolo 1 nemecké a 4 slovensko-nemecké, žiadne nebolo (ani len do značnej miery) maďarské. V roku 1880 v tejto župe už nie je ani jedno nemecké či slovensko-nemecké mesto. Napríklad:
  • V Bratislave v roku 1830 sa v divadlách hralo výlučne po nemecky, vyučovací jazyk bola nemčina (na lýceu aj slovenčina, francúzština a angličtina), nie maďarčina (hoci Bratislava vtedy bola sídlom uhorského snemu). Maďari boli iba medzi šľachticmi, honoráciou, kožušníkmi, gombikármi, kováčmi a krajčírmi. V roku 1880 žije už v Bratislave 30 000 Nemcov, 7500 Maďarov a o niečo menej Slovákov.
  • Trnava bola v 30. rokoch čisto slovensko-nemecké mesto, bez Maďarov. V roku 1880 je v Trnave 1500 Maďarov.
• V (ostatných) slovenských oblastiach sa mestá pomaďarčili relatívne slabo: Čísla v roku 1880 sú takéto: Zvolen (2500 Slovákov, 580 Maďarov), Trenčín (2400 Slovákov, 1100 Nemcov, 600 Maďarov), Nitra (3400 Slovákov, 3000 Maďarov, 2000 Nemcov), Košice (10 000 Slovákov, 10 000 Maďarov), Nová Baňa (4000 Slovákov, Maďarov a Nemcov nie je ani sto), Banská Štiavnica a Banská Belá (11 600 Slovákov, 1500 Maďarov, 1500 Nemcov), Skalica (4400 Slovákov, 83 Maďarov, 363 Nemcov), Modra (vyše 3000 Slovákov, pod 200 Maďarov, 800 Nemcov), Levoča (3000 Slovákov, 600 Maďarov, 2100 Nemcov). Autor dodáva: „Pravda, v [spomínaných] mestách slovenských oblastí, v ktorých je maďarský element akokoľvek malý, aj to sa pokladá za prínos, lebo pred polstoročím [t.j. v 30. rokoch 19. stor.] tam Maďari neboli“.
• V Zadunajsku (t.j. dnešnom západnom Maďarsku a Burgenlande) je maďarizácia najzreteľnejšia. V 30. rokoch z 8 slobodných kráľovských miest boli 2 čisto nemecké, 3 maďarsko-nemecké, 2 nemecko-maďarské, 1 maďarsko-nemecko-bosniacke; ďalej tu boli 2 maďarsko-nemecké biskupské mestá a spomedzi 214 mestečiek bolo 110 maďarských, 43 nemeckých, 12 chorvátskych, 7 slovinských, 14 maďarsko-nemeckých, 3 maďarsko-chorvátske atď. V roku 1880 už v Zadunajsku nie je ani jedno čisto nemecké mesto alebo mestečko. Konkrétne napríklad:
  • Győr a Szombathely boli v tridsiatych rokoch ešte prevažne nemecké mestá, v roku 1880 už sú takmer čisto maďarské.
  • Sopron bol v 30. rokoch čisto nemecké mesto, v roku 1880 je z 23 000 obyvateľov už 5 000 Maďarov.
  • Pécs mal v 30. rokoch väčšinu obyvateľstva Nemcov, a počet Maďarov a Bosniakov sa im takmer vyrovnal, v roku 1880 je z 28 700 obyvateľov už 20 400 Maďarov, 5 000 Nemcov, 348 Chorvátov a 435 Slovákov.
  • Väčšina zadunajských miest je však už maďarská, napr. Kaposvár, Kaniža, Vesprém, Pápa, Zalaegerszeg.
• Pokiaľ ide o dnešné východné Maďarsko:
  • V Níreďháze sa držia Slováci: Popri vyše 13 000 Maďaroch tam žije 8600 Slovákov.
  • Debrecín sa zo všetkých miest Uhorska pomaďarčil najlepšie.
  • Segedín sa tiež úspešne pomaďarčil ("Poldruha tisíca Nemcov, ktorí tu žijú, vie po maďarsky. Slováci sa tu celkom pomaďarčili.")
• V srbských oblastiach je maďarizácia takisto úspešná, napr.:
  • Subotica mala v 30. rokoch 2/3 Srbov, 1/3 Maďarov a Nemcov. V roku 1880 je takmer polovica (30 075 osôb) tvorená Maďarmi, 26 637 je Srbov, zvyšok sú Nemci a Slováci
  • Nový Sad v 30. rokoch takmer nemal Maďarov. V roku 1880 v meste bolo 6 500 Maďarov, takmer 9 000 Srbov a 5 000 Nemcov.
  • Na prevažne maďarské mestá sa podarilo pretvoriť aj mestá Baja a Zenta.
• Príklady úspechov maďarizácie z rumunských oblastí:
  • Temešvár mal v 30. rokoch takmer výlučne nemecko-rumunsko-srbské obyvateľstvo (takmer bez Maďarov). V roku 1880 je z 33 000 obyvateľov 18500 Nemcov, 7300 Maďarov, 2200 Rumunov, 1700 Srbov.
  • Arad mal v 30. rokoch prevažne nemecko-rumunské obyvateľstvo, Maďari tvorili menšinu. V roku 1880 už v meste bolo 19 800 Maďarov, 5 300 Nemcov, 6 400 Rumunov a 1 600 Srbov.
  • Oradea mala v 30. rokoch polovicu obyvateľov Maďarov, neznámy počet Nemcov a 3600 Rumunov. V roku 1880 už v meste žilo 26 600 Maďarov, 1 000 Nemcov a len 2 000 Rumunov.

• Július Mésároš: Zložité hľadanie pravdy o slovenských dejinách, Veda, 2004
• Scotus Viator: Národnostná otázka v Uhorsku, 1995 (preklad z angl. originálu Racial problems in Hungary, ktorý je dostupný aj online: RACIAL PROBLEMS IN HUNGARY By SCOTUS VIATOR, London. Archibald and Constable (1908) (po anglicky)))
• Gusztáv Beksics: Maďarizácia a pomaďarčovanie s osobitným zreteľom na naše mestá, Bratislava, 2000 (preklad maď. originálu Magyarosodás és magyarosítás különös tekintettel városainkra, Athenaeum R. Társulat, 1883)
• Ivan Mrva: Slovensko a Slováci v 2. polovici 19. storočia, 2010
• Daniel Rapant: K počiatkom maďarizácie. I. diel. Vývoj rečovej otázky v Uhorsku 1740-1790. (Sp. fil. fak. Bratislava 1927)
• Daniel Rapant: Maďarizácia, Trianion, revízia a demokracia, (Prúdy 1930)
• Daniel Rapant: K počiatkom maďarizácie. II. diel . Prvé zákony maďarizačné 1790-1792, (Bratislava 1931)
• Daniel Rapant: Ilegálna maďarizácia 1790-1840 (1947)
• Dejiny Slovenska. Ed. Samuel Cambel. Vyd. 1. Zväzok IV : (od konca 19. stor. do roku 1918). Bratislava : Veda, 1986. 535 s.
• Kol. autorov: Dejiny Slovenska, Dátumy, udalosti, osobnosti, Slovart, 2007, ISBN 978-80-8085-596-3,
• Romsics, I.: Trianonská mierová zmluva, Kalligram, Bratislava, 2006. ISBN 80-7149-828-9
• heslá Slováci - školství a Slováci - národnostní poměry in: Ottův slovník naučný (písané asi roku 1904)]
• heslá maďarizácia a jazykové zákony in: Encyklopédia Slovenska
• Ambro Pietor: Nápor - odpor, 1905 (prehľad vývoja zákonov a podobne v oblasti maďarizácie) [2]
• Karel Kálal: Slovensko předválečné, Maďarizace - Vyhubit (Praha 1905, 1930) (Eko-Konzult 2006)
• Karel Kálal: Maďarizácia,, 1908 (Karel Kálal: Maďarizácia, Obraz slovenského utrpenia, Eko-konzult, 2006, ISBN 80-8079-047-7)
• Milan Ivanka: Slováci a Maďari, 1910 (Slováci a Maďari, Čo nám Maďari ukradli, Eko-konzult, 2006, ISBN 80-8079-056-6) ^[31]
• Vlado Clementis: Medzi nami a Maďarmi, 1943 (2008)
• Leopold Moravčík: Vzbura proti maďarizácii, 2010
• Ružena Janiglošová-Moravčíková: Zakázané zvony, 2010
• Lendvai, P.: Maďari, 2011
• Björnson, B.: Maďarské panstvo, Maďarské barbarstvo, Najväčší priemysel Maďarska, Maďari ako utláčatelia a i., 1998
• Svetoň, J.: Príspevky k otázke štatistickej maďarizácie, 1942
• Grünwald B.: Régi Magyarország. A Felvidék, 1878
• Bokes F.: Pokusy o slovensko-maďarské vyrovnanie, 1868
• Mocsáry, L.: Nemzetiség, 1858
• Bánffy B.: A magyar nemzetiségi politika, 1902
• Kristína Royová.: Divné milosrdenstvo. Obrázok zo života v Uhrách. 1904, vyd. Jána Chorváta, Nové Mesto nad Váhom.
• http://www.pulib.sk/elpub2/FF/Slancova1/sekcia%20historie%20a%20politologie/2svk06_szabo.pdf
• http://www.genealogy.ro/cont/13.htm The Magyarization process (in Banat)
• http://www.comp-press-data.hu/Portal/Archives/LUNO/2006/Ln03/l10.pdf^{[nefunkčný odkaz]}
• kniha (písaná švabachom) z roku 1842 o pomaďarčovaní nemaďarských národov, obzvlášť slovenského : Rozjímáni o zmadařowání země Uherské aneb o Nemaďarů w Uhřích na Maďary obcowání ... Praha: [s.n.], 1842. 35 s. - dostupné online v Digitálnej knižnici UKB

Pozri aj odkazy v článku Apponyiho školské zákony

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Maďarizácia
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Maďarizácia