Krajiny českej koruny

Slovenské názvy:

• krajiny [alebo Krajiny alebo Zeme] českej koruny [alebo Českej koruny alebo koruny českej alebo Koruny českej],
• koruna Českého kráľovstva [alebo českého kráľovstva alebo Kráľovstva českého alebo kráľovstva českého],
• česká koruna alebo Česká koruna alebo koruna česká alebo Koruna česká,
• České kráľovstvo a pridružené krajiny,
• České kráľovstvo alebo české kráľovstvo alebo Kráľovstvo české alebo kráľovstvo české

České názvy:

• Země Koruny české,
• Koruna království českého,
• Koruna česká,
• České království a přidružené země,
• České království, Království české.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Historické české krajiny

Karol IV. ustanovil korunu v rozsahu územných ziskov svojho otca Jána Luxemburského – okrem Čiech, Moravy a Sliezska územiee zahrňovalo aj Chebsko, Hornú Lužicu a početné léna v nemeckej oblasti. Počas Karolovej vlády ešte pribudlo Horné Falcko a Dolná Lužica (1370). V rokoch 1373–1415 bolo volne pripojené Brandenburské markgrófstvo.

Zvolením Ferdinanda I. za českého kráľa v roku 1526 sa Koruna česká pripojila k územiam ovládaným rodom Habsburgovcov, čím bol položený základ budúcej Habsburskej monarchie. V rokoch 1619–1620 sa krajiny Koruny českej zmenili na čas v konfederáciu. Počas tridsaťročnej vojny (1635) postúpil cisár Ferdinand II. územie oboch Lužíc Sasku. Ďalšiu územnú stratu Koruna česká utrpela v roku 1742, kedy bola Mária Terézia nútená vzdať sa v prospech Pruska väčšiny územia Sliezska, ktoré vtedy bolo hospodársky najvyspelejšou časťou habsburského súštátia. Aj keď krajiny Koruny českej postupne stratili v rámci rakúskej monarchie svoju samostatnosť a ako samostatný útvar v jej rámci fakticky zanikli so zánikom svojich centrálnych orgánov, formálne zanikli až rozpadom Rakúska-Uhorska v roku 1918, kedy sa s výnimkou malej časti Těšínska, zabranej Poľskom, stali základom českej časti novo vzniknutej Česko-Slovenskej republiky.

Krajiny boli spojené hlavne spoločným panovníkom – českým kráľom, a ďalej potom radou úradov. Najvýznamnejším z nich bola Česká kráľovská kancelária, v ktorej čele stál najvyšší kancelár, a ktorá koordinovala chod štátnej správy a cez ktorú šla všetka korešpondencia pre panovníka a od panovníka (rôzne akty, stanoviska a nariadenia).^[1] Ďalším orgánom bol najvyšší mincmajster, ktorý sa staral o razbu mincí v celom štáte.

Roku 1527 kráľ Ferdinand I. ustanovil Radu komory kráľovskej ako orgán dohľadu nad všetkými krajinami v oblasti štátnych financií. Zvláštne postavenie mali dvorské úrady, ktoré sa úzke spájali k osobe panovníka, a tiež demonštrovali jednotu českého štátu. Išlo napríklad o dvorského sudcu, dvorského maršálka či čašníka.^[1]

Šľachta všetkých krajín sa zúčastňovala Generálneho snemu, ktorý sa skladal z delegátov krajských snemov a z členov českého krajského snemu. Išlo o spoločný stavovský orgán.^[3]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Morava za vlády Luxemburgovcov

Bližšie informácie v hlavnom článku: Český štát za vlády Jagelovcov

Bližšie informácie v hlavnom článku: Krajiny Koruny českej za vlády Ferdinanda I.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Krajiny Koruny českej za vlády prvých Habsburgovcov

Začiatok konfederácie jednotlivých krajín Koruny českej je datovaný do obdobia po zosadení riadne zvoleného a korunovaného českého kráľa Ferdinanda II. českými stavmi. Vznik mal riešiť nadradenosť Českého kráľovstva nad vedľajšími krajinami, čo bolo dôležité preto, aby sa tieto krajiny zjednotili a postupovali spoločne proti Ferdinandovi.

Z vyššie zmienených dôvodov bol 31. júla 1619 zvolaný generálny snem stavov krajín Koruny českej, aby bol dohodnutý ďalší postup a schválená konfederácia. Všetky krajiny mali byť stmelené jediným panovníkom s obmedzenými právomocami, mali mať spoločné tieto inštitúcie: českú dvorskú kanceláriu, generálny snem a spoločné velenie armády. Mala tu fungovať evanjelická cirkev s defenzormi, pričom katolíci nemali byť utláčaní, pokiaľ budú uznávať Majestát a jezuiti museli odísť zo všetkých krajín.

Podľa tejto zmluvy bol zvolený a panoval len jeden kráľ, a to Fridrich I., s ktorým je tiež osud konfederácie spojený, pretože nedlho potom, čo na trón nastúpil Ferdinand II., bolo vydané Obnovené zriadenie krajinské, ktoré výrazne zmenšilo slobody českých stavov. O niečo neskôr na začiatku roku 1620 na sneme v Prešporku bola konfederácia rozšírená územím ovládanom Gabrielom Betlenom, teda Uhorské kráľovstvo a Sedmohradské kniežatstvo a Dolné a Horné Rakúsko.

Horné Rakúsko bolo prinútené vzdať cisárovi hold 20. augusta 1620, potom čo ho vojensky obsadil vrchný veliteľ ligistického vojska, Maxmilián I. Bavorský. Čechy padli prakticky okamžite po bitke na Bielej hore, kedy 13. novembra vydali konfederačné listiny víťazom. Morava, predovšetkým Karol starší zo Žerotína, začala rokovať o vyrovnanie s cisárom 20. decembra a Sliezsko potom čo kráľ Fridrich odišiel 22. decembra. Obe Lužice medzitým dobyl Ján Juraj I. Saský. Posledný, kto zostal z konfederácie, Betlen s Uhorskom sám rokoval s cisárom už dlhší čas za chrbtom všetkých konfederovaných krajín.

Nedlho po vrátení moci nad krajinami Koruny českými Ferdinandovi II. bol oktrojovaný nový systém štátneho zriadenia, teda Obnovené zriadenie krajinské. S týmto zriadením došlo k okliešteniu mnohých stavovských právomocí, nielenže listina nebola schválená stavmi, ale nebola ani nikdy v úplnosti preložená do češtiny. Najdôležitejším ustanovením nového zriadenia však bolo definované „zapožičiavanie“ Svätováclavskej koruny, ktoré sa malo diať dedične, a nie volene, tak ako tomu bolo zvykom po mnohé storočia. Zaujímavé je, že legálnosť tohto kroku bola opieraná o uznesenie moravských stavov v čase voľby Ferdinanda I., ktorí natruc stavom českým potvrdili dedičské práva Anne Jagelovskej a jej muža prijali len za svojho pána.^[4]

Zriadenie pretrvalo bez väčších zmien až do revolučného roku 1848, kedy museli Habsburskí panovníci v mnohom ustúpiť národom spojeným vo svojom cisárstve.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Revolúcia 1848-1849 v Rakúskom cisárstve