Jason Blake

Prvým klubom v ktorom sa Blake presadil bol univerzitný tím Waterloo Black Hawks v roku 1992. Po stobodovej sezóne v roku 1993-94 prestúpil do tímu Ferris State Bulldogs. O rok neskôr prestúpil do ďalšej univerzitnej súťaže Western Collegiate Hockey Association. Blake tu odohral tri sezóny za klub North Dakota Fighting Sioux, hokejový tím Univerzity zo Severnej Dakoty. Počas svojho pôsobenia v tomto klube patril k najproduktívnejším hráčom, v rokoch 1996 až 1998 bol nominovaný do All-Star tímu univerzitnej ligy. Dvakrát bol nominovaný na ocenenie Hobey Baker Award. Jeho dobré výkony v sezóne 1998-99 (69 bodov v 39 zápasoch) si všimli aj skauti klubu Los Angeles Kings. V roku 1999 s nimi ako nedraftovaný voľný agent podpísal zmluvu. Po piatich zápasoch v IHL za Orlando Solar Bears dostal príležitosť nastúpiť v NHL. V NHL debutoval ešte v tej istej sezóne, pričom v jedinom zápase strelil gól. Keďže Los Angeles nepostúpili do play-off, skončila sa pre neho úspešná sezóna.

V sezóne 1999-00 nastupoval väčšinu sezóny za Los Angeles,^[1] za Long Beach Ice Dogs v IHL nastúpil v 7 zápasoch, v ktorých si pripísal 9 bodov. Počas ďalšej sezóny 2001-02 sa mu za Kings príliš nedarilo, v 17 zápasoch strelil len jeden gól a na 3 prihral. Na 2 zápasy ho klub poslal na farmu do AHL, nastupoval za Lowell Lock Monsters. Blake, ktorý je menovec slávnejšieho kanadského obrancu Roba Blakea za Los Angeles Kings spolu 85 zápasov v ktorých strelil spolu 7 gólov. Nosil číslo 11.

V januári 2001 prestúpil do Islanders, výmenou za neho Los Angeles Kings dostali dodatočné právo výberu v drafte v roku 2002. Za Isladners odohral v sezóne 2001-02 všetkých 82 zápasov a pomohol klubu dostať sa do play-off. Prelomom bola jeho produktívna sezóna 2002-03, prvýkrát v kariére prekonal hranicu 20 gólov. To sa mu podarilo aj v ďalších štyroch nasledujúcich sezónach. Počas lockoutu hrával v Európe. Dohodol sa so švajčiarskym prvoligovým klubom HC Lugano.^[2]

Sezóna 2006-07 bola jeho najlepšou, v 82 zápasoch získal 69 bodov, čím sa stal najproduktívnejším hráčom Islanders. Podarlio sa mu streliť 40 gólov, posledným hráčom Islanders, ktorému sa to podarilo bol Žigmund Pálffy, ktorý v sezóne 1997-98 strelil 45 gólov. Nastúpil na zápas All-Stars, hral za Východnú konferenciu. 31. októbra 2006 v zápase proti Chicago Blackhawks strelil svoj stý gól v NHL.^[3]

Na konci sezóny 2006-07 sa Blake stal voľným agentom. 1. júla 2007 podpísal 5-ročnú zmluvu s Torontom Maple Leafs. 8. októbra, tesne po začiatku sezóny bolo oznámené, že Blake trpí vzácnou formou leukémie.^[4] Blake oznámil, že s kariérou nekončí a bude sa z choroby liečiť.^[5] Vo svojej prvej sezóne za Toronto (2007-08) odohral všetkých 82 zápasov, v ktorých si pripísal 52 bodov. Na konci sezóny získal trofej Bill Masterton Memorial Trophy, ktorá sa udeľuje hráčovi NHL, ktorý spája svoje hokejové majstrovstvo s príkladnou oddanosťou a vernosťou k hokeju.^[6] Jeho sezóna 2008/09 však bola nestabilná,^[7] počas tréningu sa pobil so spoluhráčom Michailom Grabovským^[8] a bol vyradený zo zostavy pre slabé výkony.^[9] V sezóne 2009-10 Blake hrával za Maple Leafs, v 55 zápasoch zaznamenal 10 gólov a 26 bodov. 31. januára 2010 bol vymenený do Anaheim Ducks spolu s Vesom Toskalom za Jeana-Sébastiena Giguèra.^[10]

Blake odohral celú sezónu 2010-11 v drese Ducks, v 72 zápasoch zaznamenal 16 gólov a celkovo 32 bodov. Sezónu 2011–12 začal vo formácií s Teemum Selännem a Sakum Koivum.^[11] 15. októbra 2011 hrali Blake s Ducks proti San Jose Sharks, keď obranca Sharks Brent Burns omylom porezal Blakea na ľavej ruke/zápästí potom, čo Blake spadol pri pokuse o vhadzovanie.^[12] Rez si vyžiadal operáciu a vyradil Blakea mimo zostavy na tri mesiace.^[13] V januári 2012 sa vrátil do zostavy Ducks a v prvých dvoch zápasoch po sebe strelil tri góly.^[14] Sezónu ukončil so 45 zápasmi, v ktorých strelil 7 gólov a strelil 12 bodov. Po sezóne bol Blake opäť neobmedzeným voľným hráčom. Sezóna sa však oneskorila kvôli výluke a Blake nikdy nepodpísal zmluvu s ďalším tímom.^[15]

Legenda

Reprezentoval USA na Majstrovstvách sveta v roku 2000, na ktorom skončili Spojené štáty na piatom mieste. V roku 2004 nastúpil za USA na Svetovom pohári a v roku 2006 na Zimných olympijských hrách. Bol hráčom reprezentácie aj na Majstrovstvách sveta 2009 vo Švajčiarsku,^[16] kde skončil tím USA na štvrtom mieste.^[17]