Jákub ibn Lajt as-Saffár

Jákub sa narodil v roku 840^[5] v malom mestečku Karnín, východne od Zarandžu a západne od Bostu (Laškargáh), na území dnešného Afganistanu.^[6] O jeho pôvode sa mnoho nevie. Niektorí sunnitskí historici obviňovali Jákuba z príslušenstva k cháridžovskej sekte, Ibn Challikán ho označil za kresťana a Nizám al-Mulk tvrdil, že konvertoval na ismá'ílíju.^[7] Všetky tieto správy však vznikli zhruba storočie po Jákubovej smrti. Podľa Boswortha boli sunnitské zdroje voči Jákubovi nepriateľské kvôli neúcte, ktorú prejavoval voči vládnucemu abbásovskému kalifovi.^[8]

Podľa viacerých zdrojov pochádzal Jákub z mimoriadne chudobného prostredia. Jeho rodina sa kvôli sporom medzi sunnitmi a cháridžovcami presťahovala do mesta Zarandž, kde Jákub začal pracovať ako kovotepec (saffár).^[3] Mal štyroch bratov.^[4]

Jákub sa neskôr, spolu so svojimi bratmi Amrom ibn al-Lajtom, Táhirom ibn al-Lajtom a Alim ibn al-Lajtom, pripojil k bojovej skupine ajjárov (arab. pl. ajjárún) pod vedením Sáliha ibn an-Nádira (aj Sáleh), ktorý sa postavil proti Abbásovcom a začal vládnuť v Boste. V roku 854 sa ajjárom podarilo táhírovského správcu v Sistáne, Ibráhíma ibn al-Hudajna. Inému ajjárskemu vodcovi, Dirhamovi ibn Násrovi, sa v roku 858 podarilo zosadiť sistánskeho vodcu Sáliha. Jákub Dirhama v roku 861 zvrhol a prijal titul emíra (amíra).^[3][4][9][6]

V roku 864 viedol Jákub výpravu do Bostu proti svojmu bývalému pánovi Sálihovi a potom do ar-Ruchchadžu a Zamindávaru proti tamojšiemu miestnemu zabulistánskemu vládcovi s titulom zunbíl. Vládnuceho zunbíla zabil a získal obrovskú korisť.^[3] Následne rozvrátil moc vládcov v Kábule (kábulských šáhov). V roku 865 zabil cháridžského vodcu Ammára ibn Jásira. Jákubove kampane znamenali úpadok militantného cháridžizmu na perzskom východe.^[4]

Jákub si nárokoval dedičstvo perzských vládcov a snažil sa „oživiť ich slávu“. V roku 867 poslal báseň, ktorú sám napísal abbásovskému kalifovi al-Mu’tazzovi. Báseň znela: "So mnou je Derafš Kaviani, prostredníctvom ktorého dúfam, že ovládnem národy."^[10]

Niekedy v rokoch 870/871 Jákub opäť vytiahol proti cháridžovcom, tento raz z Herátu, a porazil ich. Potom tiahol smerom na Karúch, kde porazil ďalšieho vodcu cháridžovcov, Abd ar-Rahmána, ktorého však omilostil a urobil z neho guvernéra Esfizáru.^[9]

Jákubova armáda následne pochodovala do Ghazny, Kábulu a Bámjánu, odtiaľ sa presunula na sever Hindúkušu. Do roku 870 bol pod Jákúbovou kontrolou celý Chorásan. Zisk kontroly nad údolím Pandžšír umožnilo Jákubovi raziť strieborné mince. V roku 873 Jákub vyhnal Táhirovcov z ich hlavného mesta Níšápúr a zajal jeho vládcu Muhammada ibn Táhira. Útok na abbásovských správcov Perzie viedol ku konfliktom s Abbásovským kalifátom.^[4] Počas jednej z mnohých Jákubových bitiek bola jeho tvár znetvorená do tej miery, že dvadsať dní mohol jesť iba cez slamku.^[11]

Po víťazstve nad Táhirovcami sa Jákub vydal na západ do Fársu. Zdroje sa nezhodujú v tom, čo sa presne stalo, no Jákub výpravu úspešne nedokončil a obrátil sa späť smerom k Sistánu. Dôvodom jeho ústupu môže byť úspešná obranná politika tamojšieho správcu Muhammada ibn Wásila, alebo príchod emisárov vyslaných kalifovou vládou. Jákub každopádne dosiahol zblíženie s kalifom a v roku 872 odovzdal charadž (daňové príjmy) a možno aj vládu Fársu kalifovmi zastupiteľovi.^[12][13] Jákub neskôr cestoval do Tabaristanu v roku 874 a bojoval s vodcom Zajdovcov al-Hasanom ibn Zajdom. V hlavnom meste Tabaristanu, Ámole, vybral dane a následne odtiahol do Rajju.^[4]

V nasledujúcom období sa Jákub opäť vydal do Fársu, ktorý napadol a postúpil až do Estachru. Tamojší správca Mohamed v snahe zastaviť Jákuba opustil Chúzistánu a vrátil sa do Fársu. V auguste 875 sa stretli pri jazere Bachtegán a vo výslednej bitke bol Mohamed, napriek tomu, že mal početnú prevahu, porazený. Mohamed bol nútený utiecť a Jákub vyplienil Mohamedovu pevnosť v Sa'idabáde a prevzal kontrolu nad Fársom.^{[3][4][12][13]}

V roku 876 abbásovský správca al-Muwaffak ponúkol Jákubovi správcovstvo v provinciách Chorásan, Tabaristan, Fárs, Gurgán a Rajj a vymenoval ho za ochrancu Bagdadu. Jákub, ktorý vycítil, že ponuku dostal kvôli kalifovej slabosti, ju odmietol a odpísal, že bude postupovať do hlavného mesta. Kalif al-Mu’tamid, keď videl, že dohoda so Saffárovcom nebude možná, vyhlásil nad Jákubom formálnu kliatbu. 7. marca 876 opustil al-Mu’tamid Sámárru a nechal správu hlavného mesta svojmu synovi al-Mufawwadovi. 15. marca prišiel do Bagdadu a postavil tábor.

Jákub cestoval cez Chúzistán, kde sa k nemu pridal bývalý abbásovský generál Abú as-Sádž Dívdíd a vstúpil do Iraku. Kalifovmu generálovi Masrúrovi al-Balchímu sa podarilo spomaliť jeho postup zaplavením krajiny v okolí Wásitu, ale ssffárovská armáda dokázala záplavy prekonať a 24. marca vstúpiť do mesta. Následne sa Jákub vydal smerom k Bagdadu.^[12] Podľa jedného zdroja Jákub v skutočnosti neočakával, že s ním bude kalif bojovať a naopak očakával, že mu splní všetky požiadavky. Al-Mu’tamid však poslal generála al-Muwaffaka, aby Jákuba zastavil. Obe armády sa 8. apríla 876 stretli pri Dajr al-’Akúl.^[3][12]

Pred bitkou Jákub skontroloval svoje jednotky, ktorých bolo zrejme okolo desaťtisíc. Abbásovci však mali početnú prevahu a ďalšiu výhodu boja na známom území. Stredu abbásovskej armády velil al-Muwaffak. Músa bin Bugha velil pravému krídlu a Masrúr al-Balchí ľavému krídlu. Po tom, čo Jákub odmietol poslednú výzvu k poslušnosti, sa začala bitka.^[3][12]

Boje zúrili po väčšinu dňa. Saffárovská armáda sa zdráhala bojovať priamo. Napriek tomu došlo na oboch stranách k veľkým stratám a niekoľko veliteľov zahynulo. Sám Jákub bol zranený, ale neopustil bojisko. Keď sa blížil večer, prišli kalifovým vojskám posily, ktoré prinútili saffárovskú armádu k ústupu.^[3][4][12]

Jákub a jeho osobní strážcovia pokračovali v boji, no po tom, čo ich armáda ustúpila a nechala svojho emíra za sebou, boli tiež nútení opustiť bojisko. Kalif zrejme pred bitkou zaplavil krajiny za Saffárovcami, čo vojsku sťažilo ústup a spôsobilo, že sa veľa mužov utopilo. Kalif ukoristil Jákubovu bojovú korisť a batožiny, a zajal tiež časť Jákubovho sprievodu. Oslobodil pritom niekoľko politických väzňov, ktorých Jákub viedol zo sebou na výpravu, medzi nimi napríklad Táhirovca Muhammada ibn Táhira. Jákub sa následne z Iraku stiahol a zomrel o tri roky neskôr.^[3][4][12]

Jákub trpel kolikou a odmietal liečbu. V dôsledku choroby zomrel v stredu 5. júna 879 v Gundešápure.^[6] Jeho nástupcom sa stal jeho brat Amr. Podľa Ibn Challikána bola Jákubovou manželkou Arabka zo Sistánu, hoci všetky ostatné zdroje vrátane Ibn al-Athíra a Abú Ubajda al-Džúzdžáního tvrdia, že Jákub sa nikdy neoženil.^[13]

Jákub bol historikmi označený za obľúbeného perzského ľudového hrdinu. Počas jeho vlády bola povedľa arabčiny ako úradný jazyk zavedená perzština s sám Jákub údajne ani nevedel po arabsky.^[14][15] Niekoľko básnikov, ako napríklad Abú Išák či Ibráhím ibn Mamšádh, vytvorilo Jákubovu genealógiu a vystopovalo ju až k legendárnemu perskému kráľovi Džamšídovi.^[8] Jákub je tiež niekedy vnímaný ako jeden z prvých samostatných perzských vládcov v Chorásane.^[16][3] Z dlhodobého hľadiska predstavovali Jákubove kampane počiatočné štádium úpadku politickej jednoty v islamskom svete,^[3][4] ktorý ešte zhoršili ghulámovia (otrockí vojaci v armádach) a šiitskí dajlámiti.