Idrísovci
| Idrísovci الأدارسة
| |||||||||
Geografia
| |||||||||
Volubilis (788 – 808) Fás (808 – 927) | |||||||||
Najvyšší bod | Džabal Tubkál (4 165 m) | ||||||||
Najdlhšia rieka | Draa | ||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||
Národnostné zloženie | |||||||||
arabčina, berberské jazyky | |||||||||
| Štátny útvar | |||||||||
| |||||||||
_(1258_1659).svg)
Idrísovci[1][2][3][4] alebo Idrisovci[5][6] bola vládnuca dynastia v Magrebe na území dnešného Maroka, v rokoch 788 – 974.
Pád moci Umajjovskej ríše znamenal vzostup miestnych panstiev, na ktoré Abbásovský kalifát nemal priamy dosah. V západnej Afrike bol najprv v roku 772 okolí Sidžilmásy založený berberský štát Midrárovcov a v Táharte vznikol ibadijský štát Rustamovcov založený okolo roku 766. Po tom, čo v Mekke zlyhalo alíovské povstanie, utiekol na západ do Magrebu aj jeden z Alího potomkov, Idrís. V Maroku ho za svojho vodcu - imáma uznalo niekoľko miestnych moslimských kmeňov, s ktorých pomocou následne v roku 790 obsadil Tlemcen a z Valíly (Volubilis) začal vládnuť miestnemu územiu. V krajine však stále žili prevažne kresťanské, židovské, či pohanské kmene. Po tom, čo bol Idrís I. otrávený na popud Hárúna ar-Rašída na trón miestneho panstva zasadol o niekoľko mesiacov narodený pohrobok Idrís II., za ktorého spočiatku vládli regenti. Obdobie bolo spojené s bojmi s Aghlabovcami. Ako jedenásťročný bol Idrís prehlásený za imáma a začal vládnuť.Aby sa zbavil vplyvu Berberov, založil Idrís II. v roku 808 založil nové hlavné mesto Fás (Fez, Féz, Fés), ktoré začalo byť osídľované Arabmi. Berberi, ktorým sa nepáčila strata vplyvu mali začať rokovať so susednými Aghlabovcami, za čo mal byť ich vodca Išak popravený. V nasledujúcom období Idrís bojoval proti kmeňom v horách a posilňoval svoju autoritu v krajine.[7][8]
Smrť Idrísa II. krajinu fragmentovala a oslabila, pretože moc si medzi seba rozdelili jeho početní synovia. Vrchnú moc držal najstarší Muhammad, okrem neho mal veľký vplyv aj jeho brat Umar. Ďalší jeho bratia vytvorili početné drobné rody. Po smrti Muhammada sa vládcom stal jeho iba deväťročný syn Alí I., za ktorého ako regenti vládli Berberi. Po Alího smrti v roku 849 sa moci ujal Alího brat Jahjá I. Jeho vláda je spojená najmä s rozvojom hlavného mesta Fezu, ktoré sa stalo útočiskom imigrantov z Andalúzie a severnej aghlabskej Afriky. Mesto vďaka imigrantom získalo väčší arabský ráz, než mestá v ktorých bola početná berberská populácia. Jahjov syn Jahjá II. sa ukázal byť nevhodným panovníkom a krajina sa opäť roztrieštila na viacero autonómnych častí. Samotný Jahjá žil nemravným a zhýralým životom, ktorý v moslimskej krajine vyvolával značný odpor. Situácia sa vyhrotila a po škandále musel Jahjá opustiť krajinu a utiecť do Andalúzie, kde v roku 866 za neznámych okolností zomrel. Moci vo Feze sa ujal vplyvný mešťan Abd al-Rahmán. Manželka Jahju II. preto o pomoc požiadala svojho otca, Alího z umarovskej vetvy Idrísovcov, aby mesto dobyl a situáciu v krajine stabilizoval.
Vláda Alího II. bola ale spojená s viacerými povstaniami berberských kmeňov v horách a Alí bol po sérii porážok prinútený v roku 880 odstúpiť a moc prešla na Jahju III. V nasledujúcom období idrísovské panstvo zaznamenalo úpadok. Niekedy okolo roku 917 krajinu na popud novej veľmoci v Tunisku - Fátimovcov napadli zenatské berberské kmene a krajina sa dostala pod nadvládu Fátimovcov. Svoje záujmy Afrike však mali aj cordobskí Umajjovci, ktorí začali s Fátimovcami o územie bojovať. Krajina sa tak striedala pod nadvládou afrických šiitských Fátimovcov a cordóbskych sunnitských Umajjovcov. Vplyv Idrísovcov tak začal v dôsledku bojov upadať a Indrísovci sa stali len slabými vazalmi. Po tom, čo posledný vládca al-Hasan prešiel na fátimovskú stranu bol v roku 985 v Umajjovskom vätení popravený a idrísovské nezávislé panstvo definitívne zaniklo.[9] Neskôr však ich vedľajšie vetvy ešte viackrát získali istý vplyv v niektorých afrických krajinách a ich potomkovia žijú v Magrebe dodnes.[10] Ďalšou samostatnou lokálnou dynastiou sa neskôr stali až Almorávidovci, ktorí sa k moci dostali po roku 1060.
Zoznam panovníkov
Zoznam podľa F. Tauera:[4]
- Idrís I. (788 – 793)
- Idrís II. (804 – 828), narodil sa ako pohrobok
- Muhammad ibn Idrís (828 – 836)
- Alí I. (836 – 849)
- Jahjá I. (849)
- Jahjá II. (849 – 863)
- Alí II. (863 – 880)
- Jahjá III. (880 – 905)
- Jahjá IV. (905 – 912)
- al-Hasan I. (912 – 915)
- Abú-l-Ajš (948 – 954)
- al-Hasan II. (954 – 974)
Zoznam podľa The Encyclopaedia of Islam:[10]
- Idrís I. (789 – 791)
- Rášid (regent) (791 – 802)
- Abú Chálid Jazíd (regent) (802 – 808)
- Idrís II. (808 – 828)
- Muhammad ibn Idrís (828 – 836)
- Alí I. ibn Muhammad (836 – 849)
- Jahjá I. ibn Muhammad (849 – 863)
- Jahjá II. ibn Jahjá (863 – 866)
- Alí II. ibn Umar (866 – ?)
- Jahjá III. ibn al-Kásim (? – 905)
- Jahjá IV. ibn Idrís ibn Umar (905 – 919/920)
- fátimovskí správcovia
- al-Hasan (Hasan I.) (925 – 927)
- fátimovskí správcovia
- al-Kásim (937/8 – 948/9)
- Abú-l-Ajš (948/9 – 954/5)
- al-Hasan ibn al Kásim (Hasan II.) (954/5 – 974) a †985
