Hans-Hermann Hoppe

Narodil sa v Peine, Západnom Nemecku. Jeho rodičia pochádzali z východného Nemecka, odkiaľ roku 1946 utiekli pred komunistami, ktorí im vyvlastnili majetok. Navštevoval univerzitu v Saarbrückene a Goetheho univerzitu vo Frankfurte nad Mohanom. Študoval filozofiu, sociológiu, históriu a ekonómiu. V roku 1974 získal Ph.D. z filozofie a v roku 1981 profesúru zo základov ekonómie a sociológie. Do roku 1986 učil na viacerých nemeckých univerzitách, potom odišiel do USA aby študoval pod vedením Murraya Rothbarda.

Od roku 1986 do 2008 bol profesorom ekonómie na University of Nevada v Las Vegas. Je váženým členom Inštitútu Ludwiga von Misesa, libertariánskeho think-tanku, ktorý je vydavateľom veľkej časti jeho prác a v roku 2006 založil The Property and Freedom Society.

Hoppe sa vyjadril, že Murray Rothbard bol jeho "hlavný učiteľ, mentor a majster". Hoppe prišiel do Spojených štátov cez Rothbarda na štipendium od Center for Libertarian Studies. Taktiež povedal, že od roku 1985 až do Rothbardovej smrti v roku 1995 považoval Rothbarda za jeho najbližšieho priateľa.

V súčasnosti Hoppe žije v Turecku so svojou manželkou Gülçin Imre Hoppe.

Štát je podľa Hoppeho inštitúciou s absolútnym monopolom na rozhodovanie v rámci určitého územia a zdaňovanie obyvateľov daného územia.

Nikto z občanov neuzavrel so štátom zmluvu o tom, že bude po celý život poslušne rešpektovať všetky jeho nariadenia výmenou za ochranu a iné služby. Hoppe tvrdí, že nikto so štipkou zdravého rozumu by do podobného kontraktu nevstúpil. Z toho vyplýva, že štát funguje na princípe organizovaného násilia voči svojim subjektom.

Štátna moc je sudcom v každom spore a to aj v spore medzi samým sebou a iným subjektom. Štát vynucuje pravidlá na ochranu vlastnických práv, avšak sám sa ich nemusí držať a môže vyvlastňovať a znárodňovať.^[1]

Hoppe o štáte povedal, že je "Inštitúciou ovládanou gangami vrahov, lupičov a zlodejov, obklopených ochotnými katmi, pätolízačmi, podvodníkmi, klamármi, klaunmi, šarlatánmi, hlupákmi a užitočnými idiotmi - inštitúciou, ktorá pošpiní všetko, čoho sa dotkne.".^[2]

Podľa Hoppeho je spoločnosť slobodná, keď je každý plným vlastníkom svojho fyzického tela, svojho majetku a môže s nimi zaobchádzať podľa svojej vôle a taktiež môže uzatvárať akékoľvek dohody s kým chce až dovtedy, kým neobmedzuje iného jedinca v týchto právach.

Za ideálne spoločenské usporiadanie považuje tzv. Anarchokapitalizmus, avšak Hoppe skôr uprednostňuje podľa neho výstižnejší názov "Private law society".^[3]

Hoppe sa považuje za agnostika, avšak kresťanstvo považuje za dôležitú súčasť vývinu západnej civilizácie. Myšlienku, že každý je stvorený na obraz boží vidí ako základ západného individualizmu. Katolicizmus podľa neho zohral dôležitú úlohu v balancovaní moci medzi štátom a cirkvou v období stredoveku. Kritizuje ale protestantské kresťanstvo za to, že je skôr zamestnancom štátu ako jeho limitáciou.^[4]

Demokracia: boh, ktorý zlyhal (Democracy: The God That Failed) z roku 2001 je Hoppeho najznámejšou knihou. Kritizuje v nej demokratický systém, ako prirodzene inklinujúci k redistribúcii majetku.^[5] V knihe vyzdvihuje monarchiu ako menšie zlo, avšak Hoppeho riešením nie je znovunastolenie monarchie, ale kompletné odstránenie štátneho monopolu na násilie.

Demokracia je podľa neho pokusom o nastolenie rovnosti pred zákonom, ktorá neexistovala v tradičnej monarchii. Skutočnosť je však taká, že aj v demokratickom systéme sa obyvateľstvo delí na dve skupiny a to síce na bežných občanov a verejných činiteľov, ktorí môžu vykonávať činnosti, ktoré bežní občania robiť nemôžu, napríklad zdanenie alebo branná povinnosť. V demokracii je toto rozdelenie menej očividné ako v monarchii a to vedie k problému, že odporovanie štátu sa stáva odporom voči vôli ľudu, čo vedie k menej negatívnemu pohľadu ľudí napr. na vysoké dane, za ktoré by ľudia v monarchii kráľa nenávideli a panovník by sa mohol obávať vzbury a straty mocenskej pozície. V demokratickom systéme sa k moci môže teoreticky dostať takmer každý, čo taktiež vedie k väčšej dôvere v rozširovanie štátneho pôsobenia. Poddaní v monarchii nikdy nebudú súčasťou vládnucej triedy, čiže sa k moci nikdy nedostanú oni, ani "ich ľudia", vďaka ktorým by mohli s vysokého zdanenia profitovať, čiže ich odpor voči štátnym intervenciám bude prirodzene väčší.

V monarchii kráľ "vlastní" celú krajinu a zaobchádza s ňou podobne, ako zaobchádza súkromný vlastník so svojim majetkom. Pokiaľ panovník urobí zlé ekonomické rozhodnutie, následky musí znášať celý život a taktiež nechce, aby sa jeho nástupca - potomok musel potýkať s ešte väčšími problémami. Monarcha bude premýšľať viac v dlhodobejšom horizonte, čo ho bude motivovať k politike menších štátnych zásahov a zadlžovania.

Demokratická vláda má moc nad krajinou rovnako, ako kráľ, ale iba na obmedzenú dobu, čiže majú väčšiu motiváciu rozmýšľať v krátkodobom horizonte a vykonávať rozhodnutia, ktoré im poskytnú krátkodobý vyšší zisk z ich vládnutia a činnosti, ktoré im zabezpečia ich ďalšie zvolenie. Ako na tom bude krajina po tom, ako prestanú vládnuť ich už zaujímať nemusí, preto je pre demokratickú vládu zadlžovanie oveľa viac výhodné, ako pre monarchu, ktorý vie, že on, alebo niekto z jeho potomkov nakoniec budú musieť dlh splatiť.

Pre demokratického politika je výhodné zavďačiť sa nebohatej väčšine a priniesť im nejaké výhody z peňazí bohatých ľudí, napr. vo forme sociálnych dávok. Hans Hermann Hoppe uvádza teoretický príklad globálneho demokratického štátu, kde by koalícia Indov a Číňanov mohla rovnostársky redistribuovať majetok po planéte, z čoho by sami zarobili na úkor bohatšieho západného sveta. Ľudia sa združujú do rôznych skupín na základe záujmov, rasy, hodnôt, či miesta bydliska, čiže to nebudú iba chudobní, ktorí budú brať od bohatých, ale bude to oveľa zložitejší systém štátnych zásahov meniacich sa s každou novou vládou, kedy raz bude jedna skupina "vyhrávať" a potom zase "prehrávať".

Demokracia taktiež zmenila podobu vojny od relatívne malých konfliktov medzi panovníkmi do totálnej vojny, v ktorej je každý občan súčasťou konfliktu. Hlavnými motívmi vojny už nie sú iba získanie nového územia a majetku, ale najmä ideologické, kedy cieľom víťaza je aplikovať svoju ideológiu na porazeného (napr. zvrhnutie režimu v Líbyi a pokus o nastolenie viac západného spôsobu vlády).

Hoppe usudzuje, že západné demokratické sociálne štáty sa rozpadnú podobne ako komunizmus v krajinách Varšavskej zmluvy. Nie len z dôvodov štátnych zásahov do ekonomiky, ale aj samotného fungovania demokratického procesu, ktorý na rozdiel od monarchie takmer znemožňuje neškodnú osobu dostať sa na vrchol hierarchie. Demokratický proces selektuje najmä morálne laxných ľudí s príťažlivými sľubmi.^[5][6][7]

Vo vydaní libertariánskeho časopisu Liberty zo septembra 1988 sa Hoppe pokúsil vytvoriť a priori a hodnotovo neutrálne odôvodnenie libertariánskej etiky vymyslením novej teórie, ktorú nazval argumentation ethics (argumentačná etika). Hoppe tvrdil, že každý argument, ktorý je v akomkoľvek ohľade v rozpore s libertariánskymi princípmi, je nekonzistentný.

V priebehu hádky o politike (alebo o akejkoľvek inej téme) ľudia preberajú určité normy argumentácie, vrátane zákazu iniciovania násilia. Hoppe na základe tohto poznania tvrdí, že normy upravujúce argumentáciu by mali platiť vo všetkých politických kontextoch. Hoppe sa vyjadril, že zo všetkých politických filozofií iba anarchokapitalizmus skutočne zakazuje iniciovanie agresívneho násilia (Princíp neagresie), preto je akýkoľvek argument v prospech akejkoľvek inej politickej filozofie ako anarchokapitalizmus logicky nekoherentný.^[8]