Ekonómia

Výraz ekonómia sa vo vyššie uvedenom zmysle používa prakticky až od začiatku 20. storočia, podrobnosti pozri v článku politická ekonómia.

Slovo ekonómia pochádza z gréckeho lat. oeconomia ("patričné zadelenie/hospodárnosť, úspornosť"), ktoré pochádza z gréckeho slova oikonomia ("vedenie domácnosti, správa"), ktoré vzniklo zo slov oikos ("dom, hospodárstvo") a nomos ("pravidlo, zákon").

Ekonómia sa najčastejšie delí na nasledujúce disciplíny:

• národohospodárska teória:
  • makroekonómia
  • mikroekonómia
• finančná veda (t. j. verejné financie) – niekedy zaraďované pod makroekonómiu
• všeobecná hospodárska politika (ako teória) – niekedy zaraďované pod makroekonómiu
• hospodárska štatistika
• ekonometria
• hospodárske dejiny
• hospodárska geografia
• poisťovníctvo

Ekonómia (najmä národohospodárska teória) sa alternatívne delí na:

• pozitívna ekonómia
• normatívna ekonómia

Ekonómia je veda o tom, ako spoločnosť využíva vzácne prírodné a umelé zdroje na výrobu užitočných produktov a ako ich rozdeľuje medzi rozličné skupiny ľudí či jednotlivcov. Jednoduchšie povedané je vedou o voľbe, ako ľudia vyrábajú, ako sa výrobky rozdeľujú, ako sa tovar dostáva k spotrebiteľovi a ako sa produkty spotrebúvajú.

Základné funkcie ekonómie ako vedy:

1. poznávacia – skúma ekonomické javy a procesy, usiluje sa ich vysvetliť
2. praktická – ovplyvňuje konanie ekonomických subjektov, lebo poznatky sa stávajú základom pre praktické konanie ekonomických subjektov
3. metodologická – tvorí teoretický základ odvetvových a prierezových ekonomík, dejín ekonomických teórií a dejín národného hospodárstva

Z koncepcií vzácnosti a alternatívnych nákladov (oportunity costs) vyplýva nutnosť robiť rozhodnutia. Každá spoločnosť musí riešiť tri základné ekonomické problémy (známe aj ako triáda otázok alebo problémy ekonomík):

• Čo (a koľko) vyrábať?
• Ako vyrábať?
• Pre koho vyrábať?

Pritom základnými kategóriami, z ktorých sa vychádza sú:

• input – vstupy do výroby (výrobné zdroje), je to všetko čo vstupuje do výrobného procesu. Spravidla nevstupuje len jeden zdroj, ale kombinácia zdrojov.
• output – výstup (výsledok ekonomickej činnosti), užitočné statky, služby. Buď sa okamžite spotrebujú alebo sa použijú na ďalšiu výrobu (kapitálové statky).

Spôsob, akým spoločnosť vyrieši tieto otázky určuje, aký má ekonomický systém (trhová ekonomika, zmiešaná ekonomika atď.)

Hlavné školy ekonomického myslenia, ktoré vznikli v západnej kultúrnej sfére, boli chronologicky:

• starogrécka ekonómia (starovek)
• starorímska ekonómia (starovek)
• scholastická ekonómia (stredovek)
• merkantilizmus a kameralizmus (od 16. stor. do 18./19. stor.)
• socializmus (od 16. stor.)
• fyziokratizmus (koniec 18. stor.)
• klasická ekonómia (koniec 18. stor. až 1870; ale smery neoricardiánstvo a maltuzianizmus pretrvali dodnes)
• neoklasická ekonómia:
  • pôvodná neoklasická ekonómia (od cca 1870 do cca 1940) – t. j. cambridgeská škola, lausannská škola, ako aj americkí a švédski predkeynesovskí neoklasici
  • rakúska škola (od cca 1870)
  • ordoliberalizmus (30. – 60. roky 20. stor.)
  • škola verejnej voľby (od cca 50. rokov 20. stor.)
  • nová inštitucionálna ekonómia (od cca 50. rokov 20. stor.)
  • monetarizmus (od 50. rokov 20 stor., prípadne aj skôr)
  • nová klasická ekonómia – t. j. škola racionálnych očakávaní a škola reálneho hospodárskeho cyklu (od 70. rokov 20. stor.)
  • škola strany ponuky (od 80. rokov 20. stor.)
• marxizmus (od polovice 19. stor.)
• historická škola (od polovice 19. stor. do polovice 20. storočia) a americký inštitucionalizmus (od konca 19. stor.)
• keynesovstvo:
  • Keynesova teória (1936)
  • stará neoklasická syntéza (40. až 70. roky 20. stor.)
  • teória nerovnováhy (60. až 70. roky 20. stor.)
  • postkeynesovstvo (od 50. rokov 20. stor., prípadne už skôr)
  • nové keynesovstvo a nová neoklasická syntéza (od 80. rokov 20. stor.)

Pozri:Kategória:Ekonómia