Claudia Cardinaleová

Narodila sa v Tunisku, kam sa presťahovala jej rodina pochádzajúca zo Sicílie.

V roku 1957 vyhrala titul najkrajšej Talianky v Tunisku,^[2] čo jej umožnilo vycestovať na Filmový festival v Benátkach,^[2] kde jej exotická krása získala veľké uznanie.^[3] Do dvoch mesiacov získala kontrakt na filmovú rolu, hoci nikdy herečkou nechcela byť, filmové roly odmietala a chcela byť napríklad učiteľkou.^[2] K jej vzorom patrila Brigitte Bardot.^[2][3]

V roku 1958 debutovala vo filme Omyl neplatí. O niečo viac sa zviditeľnila vo filmoch ako Cartouche (1962) po boku Jeana-Paula Belmonda či 8 ½ (1963) a v tom istom roku hrala aj v americkom filme Ružový panter (1963) po boku Davida Nivena. Jej ďalším americkým filmom bol Cirkusový svet s Ritou Hayworth. V roku 1968 hrala v známom westerne Vtedy na západe, kde stvárnila ženu, ktorá je obeťou zločineckých praktík nemilosrdných podnikateľov. Jej kolegami vo filme boli Henry Fonda a Charles Bronson, ktorí stvárnili dve mužské hlavné postavy. V 60. rokoch 20. storočia sa tiež zúčastnila na Filmovom festivale v Karlových Varoch.

V roku 1974 sa objavila v dráme Rodinný portrét spolu s Burtom Lancasterom. Ďalej hrala v televíznom filme Ježiš Nazaretský (1977), o rok neskôr sa objavila v thrilleri Corleone (1978) a s Rogerom Mooreom vo filme Útek do Atén.

Na začiatku 80. rokov sa objavila v dráme Salamander o živote bohatého priemyselníka, ktorý chce zabrániť fašistickému sprisahaniu v Taliansku. V roku 1984 sa objavila v dobrodružnom filme Drsný chlapík.

V roku 1995 vyšla jej prvá knižná autobiografia s názvom Io, Claudia, tu, Claudia (Ja Claudia, ty Claudia). V roku 1993 získala cenu Venezia IFF za celoživotné dielo a v roku 1999 Rad čestnej légie. V roku 2012 zasadla do porotcovského kresla na Českej Miss.^[2]

Má syna Patricka. Od roku 1966^[4] až do rozvodu v roku 1975 bola vydatá za producenta Franca Cristaldiho.^[5] Od roku 1975 do roku 1999 žila s režisérom Pasquale Squitierim, s ktorým mala dcéru Claudiu.^[6] Tiež je aktivistkou za ženské práva v Tunisku.

V roku 1968 sa zúčastnila demonštrácie za legalizáciu rozvodov.^[6] Je tiež aktivistkou za ženské práva v Tunisku^[3] a veľvyslankyňou UNESCO pre ženy 21. storočia.^[6][3]