Centrálnokarpatský paleogén
| Geológia Západných Karpát |
|---|
 |
| Morfotektonické členenie |
|
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Paleogeografické termíny |
 Portál vied o Zemi |
Centrálnokarpatský paleogén (iné názvy: centrálnokarpatská paleogénna panva, vnútrokarpatský paleogén alebo podtatranská skupina, v Poľsku označované ako podhalský paleogén alebo poľ. Flisz podhalański - podhalský flyš) sú súvrstvia paleogénnych (paleocén až oligocén, miestami i spodný miocén[1]) hornín morského vývoja nasadajúce na staršie tektonické jednotky Západných Karpát. Centrálnokarpatský paleogén na severe hraničí s bradlovým a flyšovým pásmom, z ostatných strán ho obklopuje tatrikum a veporikum. Tvorí najmä Liptovskú, Žilinskú, Rajeckú, Turčiansku, Oravskú, Hornonitriansku a Hornádsku kotlinu, tiež Horehronské podolie a niektoré menšie pohoria ako Levočské vrchy, Spišská Magura, Šarišská vrchovina, Bachureň, Skorušinské vrchy a Súľovské vrchy. V Poľsku buduje oblasť Podhalia.
Sedimenty centrálnokarpatského paleogénu tvoria od spodu mladoeocénne karbonátové zlepence, numulitové vápence a nad nimi hrubé eocénno-oligocénne flyšové turbidity[2]. Najväčšiu hrúbku akumulovaných sedimentov, až okolo 2 000 - 4 000 m, dosahuje v pásme od Žiliny cez Oravu, Podhalie, Levočské vrchy až po Šarišskú vrchovinu[3]. Centrálnokarpatská paleogénna panva je považovaná za predoblúkovú panvu.[4]
Hrúbka uloženín centrálnokarpatského paleogénu sa smerom na juh postupne zmenšuje.[5]
Členenie
Z litostratigrafického hľadiska sa vyčleňujú tieto základné súvrstvia[6]:
- borovské súvrstvie, predtým tiež súľovské súvrstvie, s bazálnymi zlepencami, brekciami a pieskovcami, obsahuje numulitové vápence
- hutianske súvrstvie, tiež zakopianske súvrstvie, obsahuje najmä ílovce, často čierne - anoxické.
- zuberecké súvrstvie, tiež chocholovské súvrstvie, obsahuje horniny flyšovej povahy - striedanie ílovcov a pieskovcov.
- bielopotocké súvrstvie obsahuje najmä pieskovce, postupne prechádza do molasy.
- pucovské zlepence, tiež pucovské vrstvy, jednotka nižšieho rádu, tvorená intraformačnými telesami zlepencov v rôznych častiach všetkých súvrství. Vyskytujú sa hlavne na Považí. Niekedy sú priraďované k pribradlovému paleogénu.
Vývoj
Vznik tejto sedimentačnej panvy, bol spojený so subdukciou podložia flyšového pásma (Magurský oceán). Transgresia do tejto oblasti prenikla z flyšového pásma (severozápadu) v lutéte[5]. Sedimenty najstaršieho borovského súvrstvia vznikali v novo zaplavovanej plytkej, epikontinentálnej oblasti. Samotnú bázu súvrstvia tvoria zlepence, tvorené pôvodnými podložnými horninami, na ne sa usadzovali numulitové vápence. V lutéte až priabone[3] sa začal priestor zo severu zapĺňať distálnym flyšom hutianskeho súvrstvia, v ktorom prevládali hlbokovodné anoxické ílovce. Podľa niektorých názorov bolo náhle prehĺbenie spôsobené javom označovaným ako subkrustálna erózia, kedy subdukovaný blok odhobľoval veľký objem hornín z bloku, pod ktorý sa nasúval. Centrálnokarpatský blok v oblasti následne začal poklesávať a vytvárať panvu. Postupné hromadenie sedimentov nakoniec spôsobilo priblíženie zdrojovej oblasti a usádzanie piesčito-ílovitého zubereckého súvrstvia. V poslednej etape prevládal prínos piesčitých sedimentov bielopotockého súvrstvia natoľko veľký, že sa panva zaplnila. V priebehu oligocénu bola panva rozdrobená výzdvihom jadrových pohorí[3] (hlavne Tatier, ktoré vystúpili prakticky v jej strede). Došlo hlavne k zlomovej tektonike, takže na väčšine územia sú horniny uložené stále v pôvodnej pozícii. K zvrásneniu došlo iba na niekoľkých málo miestach, hlavne na styku s bradlovým a flyšovým pásmom.
