Bieluha žltobiela
Bieluha žltobiela (iné názvy pozri nižšie; lat. Delphinapterus leucas, zastarano: Delphinus leucas) je jediný recentný druh z rodu bieluha (Delphinapterus) z čeľade narvalovité (Monodontidae). Je to morský cicavec.
Bieluha žltobiela | |
![]() | |
Stupeň ohrozenia | |
---|---|
![]() | |
Vedecká klasifikácia | |
Vedecký názov | |
Delphinapterus leucas | |
Synonymá | |
bieluha morská | |
![]() | |
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Názvy
Slovenské názvy tohto druhu sú: bieluha žltobiela[2][3], bieluha morská[4][5], bieluha severná[6], beluha morská[7], beluha severná[8][9], bieluha[10], beluha[11], beluga[3], bieluga[12], biela veľryba[13], [asi nesprávne] veľryba biela[11], neformálne morský kanárik[2].
V ruštine sa dnes Delphinapterus leucas nevolá b(i)eluga (белуга), ale b(i)elucha (белуха); b(i)eluga je totiž v dnešnej ruštine vyza veľká. Do 19. storočia sa však druh Delphinapterus leucas v ruštine volal skôr b(i)eluga a významné slovníky z konca 19. a prvej polovice 20. storočia ešte uvádzajú, že síce spisovný názov znie b(i)elucha, ale regionálne alebo nesprávne sa používa názov b(i)eluga. V ustálenom spojení "reveť b(i)elugoj" (=doslova: revať ako bieluha [žltobiela], t.j. extrémne silno) je však v ruštine dodnes tvar b(i)eluga.[14][15][16][8].
Opis
Bieluha žltobiela dorastá dĺžky okolo 4,5 metra, občas sa vyskytnú exempláre aj 6 metrov dlhé. Samce bývajú o niečo väčší než samice. Hmotnosť dospelých jedincov býva 1 000 – 1 400 kg. Sfarbenie tela závisí na veku zvieraťa. V mladosti sú bieluhy tmavo šedé, časom dostáva ich koža stále svetlejší odtieň, až sa zmení v smotanovo bielu, čo býva asi v piatom roku veku. Na rozdiel od iných veľrýb dokáže hýbať hlavou, pretože nemá zrastené krčné stavce. Vyznačuje sa taktiež krátkymi čeľusťami s malým množstvom zubov. Žalúdok je päťdielny a obsahuje tri slepé vaky.
Výskyt a spôsob života
Bieluha je typickým obyvateľom studených arktických morí Severnej Ameriky a Eurázie. Zdržuje sa predovšetkým v pobrežných vodách a odtiaľ často tiahne aj proti prúdu veľkých riek. Len výnimočne sa zatúlajú južnejšie, v roku 1966 bola bieluha pozorovaná na Rýne blízko Bonnu.
Bieluhy žijú v malých skupinách, najčastejšie to bývajú stádočka zložené zo samice a niekoľkých mláďat rôzneho veku. Samce žijú zvlášť a k samičím stádam sa pripájajú len v dobe rozmnožovania. Hlavnou potravou bieluh sú ryby v menšej miere väčšie druhy kôrovcov, mäkkýšov a ďalších bezstavovcov. Bieluha je zapísaná v Červenej knihe ohrozených druhov.
Referencie
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bieluha žltobiela
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Bieluha žltobiela