Aristoxenos z Tarentu
Aristoxenos (starogr. Ἀριστόξενος; * približne medzi rokmi 375 až 360 pred Kr., Tarent) bol starogrécky filozof a hudobný teoretik, ktorý sa preslávil svojimi prácami o rytme a harmónii.[1]
Väčšina toho, čo je o Aristoxenovi známe, pochádza z byzantského lexikónu Suda.[2] Suda uvádza, že bol činný počas 111. olympiády (336 – 333 pred Kr.) a že bol súčasníkom Dikaiarcha z Messiny. Narodil sa v Tarente a hudobné vzdelanie získal od svojho otca Spinthara[3] a od Lampra z Erythrai. Žil v Mantineii a Korinte a neskôr študoval v Aténach, najskôr u Xenofila a potom u Aristotela. S čím bol nespokojný, že vedúca pozícia v Lykeiu nepripadla jemu ale Theofrastovi. Aristoxenove spisy sa zaoberali hudbou, filozofiou, históriou a rôznymi inými dielami týkajúcimi sa vzdelávania (podľa Sudy napísal spolu 453 kníh [2]) z ktorých sa zachovali väčšinou len fragmenty. Patria medzi ne Základy hudobnej teórie, Základy rytmiky, O hudbe, O melódii, Pythagorejské zásady, Politické zákony a Historické písomnosti.[1]
Jediným jeho dielom, ktoré sa zachovalo, sú Prvky harmónie (Harmonica stoicheia), ktoré je ale najvýznamnejším dielom svojho druhu v antickej literatúre.[4] Je pravdepodobné, že členovia Lykeia s ním diskutovali o otázkach týkajúcich sa akustiky a hudby, pretože jeho kniha obsahuje množstvo poznatkov o tejto téme, pozoruhodných svojou relatívnou hĺbkou, rozsahom a zložitosťou.[4] Je rozdelená do troch častí zaoberajúcich sa výškou tónu, notami, intervalmi, stupnicami, moduláciou alebo melódiou. Najoriginálnejšou časťou Aristoxenovej práce sú teoretické určovania intervalov a tetrachordov v mierkach (Aristoxenos nazýval rytmus ako tzv. „poriadok času“ či χρόνου ταξής (chronou taxés) = „usporiadanie dôb“.[5]).[4][6]
V niektorých pasážach ale vypovedá o tom, ako autora dráždili všetky odlišné prístupy, obzvlášť „tie rebelské“ praktiky, ktoré jeho novú vedu o zvuku ohrozovali. Na jednej strane sa chcel dištancovať od „pytagorejských extrémistov“, ktorí sa domnievali, že hudba je záležitosť čírej matematiky. Ešte viac však útočil na hudobníkov, ktorým hovoril harmonikoi - harmonikovia (ktorí sa pri svojich výskumoch spoliehali viac na hudobnú prax[6]) a ktorých obvinil z ignorancie a domýšľavosti. Jeho text na niektorých miestach pripomína útoky na jazzových a bluesových hudobníkov zo začiatku dvadsiateho storočia. Aristoxena iritovalo predovšetkým to, že harmonikovia vytvárali hudbu priamo svojimi nástrojmi, namiesto toho, aby uznali nadradenosť teoretickej schémy. Nepáčili sa mu ani ich jednoduché formy zápisu, ktoré podobne ako improvizované notácie jazzmanov vynechávali detaily a s opovrhnutím hľadel na ich túžbu zapáčiť sa amatérskemu publiku.[7]
