Apokryf (kresťanstvo)

Judaizmus diskusiu o svojom kánone Biblie (Tanach, תנ״ך) uzavrel v roku 92 po Kr., kedy vznikol palestínsky kánon, ktorého súčasťou sa nestali mladšie starozákonné spisy. Ako také neboli považované za rovnako dôležité ako ostatné starozákonné knihy, nevenovala sa im preto taká pozornosť a uchovali sa preto v menej spoľahlivom rukopisnom stave než ostatné biblické knihy. Ich pôvodné hebrejské texty zostali zachované len čiastočne a obsahujú množstvo rukopisných odchýlok. Niektoré z týchto kníh existujú už len v gréckom preklade, prípadne je ich originálnym jazykom na rozdiel od ostatných starozákonných kníh gréčtina. Až 20. storočie prinieslo archeologické nálezy pôvodných hebrejských fragmentov týchto spisov, ktoré sa celé zachovali len v preklade. Použitie pojmu „apokryf“ implikuje, že pojednávaný spis nemá v skutočnosti do Biblie byť zaradený. Existuje tiež problém rozdielu v chápaní pojmu apokryf u apokryfov starozákonných a novozákonných. Pre akademické použitie sa preto pre korpus uvedených starozákonných kníh (ktoré sú súčasťou katolíckeho kánonu) väčšinou doporučuje namiesto pomenovanie „apokryf“ použitie pojmu „deuterokanonická literatúra“.

Starozákonné biblické apokryfy, hebr. chiconim, sú knihy, ktoré židovská tradícia (a podľa nej protestantská) nezahŕňa do kánonu Tanachu, resp. Starého zákona. Podľa katolíckej tradície niektoré z týchto kníh súčasťou biblického kánonu sú.

Uznanie týchto kníh sa v cirkvách líši.

• Katolícka cirkev prijala do kánona inšpirovaných spisov (pod označením deuterokánonické knihy) niektoré z kníh, ktoré Židia a protestanti označujú za apokryfy
• Východné cirkvi vychádzajú z tradície a vzhľadom na to, že ich kánon nebol predmetom interných sporov, dodnes nemajú oficiálne stanovený starozákonný kánon. Vychádzajú ale zo Septuaginty a spochybňované starozákonné spisy označujú ako anaginoskomena.
• Protestantské cirkvi prevzali židovský kánon a starozákonné knihy, a tie ktoré neboli jeho súčasťou, označili za apokryfy, ktoré rovnako ako Židia nestavia na úroveň ostatných biblických kníh.
• Reformované cirkvi ich vôbec ako súčasť Biblie neuznávajú, luteránska cirkev, podobne ako anglikáni, ale pripúšťa, že môže byť užitočné ich čítať. V protestantských i ekumenických prekladoch apokryfy spravidla nevychádzajú, prípadne sú na základe ekumenickej dohody o interkonfesných biblických vydaniach z roku 1968 tlačené samostatne medzi knihami Starého a Nového zákona.

Prehľad neskorších spisov Starého zákona

Novozákonné apokryfy sú spisy z 1. až 4. storočia, ktoré sa svojím obsahom a formou podobajú novozákonným knihám. Boli väčšinou uverejnené pod menom niektorého z apoštolov, nestali sa však súčasťou žiadneho kánonu, aj napriek tomu ich v určitých dobách mohli niektorí autori za súčasť kánonu považovať. Na rozdiel od starozákonných apokryfov netvoria nijakú uzavretú zbierku a neboli uznané žiadnou zo súčasných cirkví. Mnohé z nich sú základom učenia gnostikov.

Patria sem:^[8]

• Evanjelium ebionitov
• Evanjelium Egypťanov
• Evanjelium podľa Hebrejov
• Filipovo evanjelium
• Petrovo evanjelium
• Tomášovo evanjelium
• Tomášovo evanjelium o detstve
• Nikodémovo evanjelium
• Evanjelium pravdy
• Jakubovo protoevanjelium
• Skutky Andrejove
• Skutky Jánove
• Skutky Pavlove (obsahujú Tretí list Korinťanom)
• Skutky Petrove
• Skutky Tomášove
• List Laodicejčanom
• Apokalypsa Pavlova
• Apokalypsa Petrova

Martin Luther chcel z Novej zmluvy odstrániť z kánonu niektoré knihy (List Židom, List Jakuba, List Júdov a Zjavenie Jána), nakoniec v kánone zostali ale v nemeckých vydaniach Lutherovej Biblie sú vytlačené až na konci Nového zákona (v tu uvedenom poradí).