Antimykotikum
Antimykotiká alebo antifungálne látky sú látky, ktoré sa používajú na liečbu fungálnych infekcií (mykóz) spôsobených patogénnymi hubami, typicky plesňami a kvasinkami. Ich hlavným účelom je narušenie štruktúry či životného cyklu patogénnych húb s cieľom zneškodniť ho a ochrániť tak hostiteľský organizmus.
Fungálna infekcia
Ako fungálne infekcie sa označujú choroby spôsobené patogénnymi mikroorganizmami, medzi ktoré patria predovšetkým plesne a kvasinky. Môže ísť o pomerne bežné ochorenia kože, vlasov či nechtov, ale aj o invazívne infekcie s veľmi vysokou mortalitou.
Invazívne fungálne infekcie sú veľmi vážne ochorenia, ktoré sa v poslednej dobe vyskytujú čoraz častejšie.[1] Tieto ochorenia napadajú najmä jedincov s oslabenou imunitou, napr. pacientov po transplantáciách, trpiacich nádorovým ochorením či ochorením AIDS. Pre takýchto pacientov predstavujú mykózy vážnu hrozbu a majú často fatálne dôsledky.[2] Z tohto dôvodu je nutné venovať pozornosť vývoju účinných liekov s cieľom zmierniť dopad týchto infekcií na ľudský organizmus. Väčšina už známych antimykotík funguje na princípe inhibície syntézy bunkovej steny, plazmatické membrány alebo bunkového delenia pôvodcu ochorenia.[2] Liečba systémových fungálnych infekcií je však veľmi zdĺhavá a neefektívna. Problémom je jednak všeobecný nedostatok nových skupín antifungálnych liečiv, ale aj vzrastajúca rezistencia proti týmto látkam.[3]
Pôsobenie antimykotík
Antifungálne liečivá sa zameriavajú na niektorý z fungálnych bunkových kompartmentov a narúšajú ich napr. inhibíciou syntézy kľúčových metabolitov. Medzi najčastejšie ciele patrí bunková stena, plazmatická membrána či bunkové jadro.[2]
Bunková stena
Medzi známe zlúčeniny, ktoré narúšajú fungálnu bunkovú stenu, patria echinokandíny (napr. kaspofungín).[2] Tieto antimykotiká nachádzajúce využitie v liečbe kandidóz a aspergilóz sa viažu na enzýmový komplex 1,3-β-glukánsyntázu, čím inhibujú syntézu 1,3-β-glukánu a spôsobujú lýzu bunky.[4]
Cytoplazmatická membrána
Na komponenty plazmatickej membrány cielia predovšetkým azoly (napr. ketokonazol alebo flukonazol) a polyény (napr. amfotericín B).[2] Azolové antimykotiká inhibujú enzým zodpovedný za tvorbu hlavného sterolu fungálnej bunkovej membrány – ergosterolu. Naopak o niečo toxickejší amfotericín B sa na ergosterol priamo viaže, čím sa v membráne vytvoria póry, čo spôsobuje únik intracelulárneho obsahu do mimobunkového prostredia.
Bunkové jadro
Za inhibíciu bunkového delenia sú potom zodpovedné napr. fungicídne látky griseofulvín a flucytozín (5-fluorocytozín). Griseofulvín svojou väzbou na tubulín obmedzuje funkciu mikrotubulov a bráni priebehu mitózy.[5] Flucytozín je analóg pyrimidínu, ktorý po prevedení na 5-fluorouridíntrifosfát (5-FUTP, nukleotid s 5-fluorouracilom ako bázou) inhibuje syntézu proteínov a po prevedení na 5-fluorodeoxyuridínmonofosfát (5-FdUMP) inhibuje enzým tymidylátsyntázu a tým i tvorbu nukleových kyselín.[6]
